Anjelsky strážca srdca môjho,
ktorý žiariš ako nežný svit
pred trónom Otca nebeského,
ktorý ti káže za mnou ísť,
ty kvôli mne ideš touto zemou,
si priateľ môj i brat môj,
ktorý útechou i svetlom je mi,
len zostan, veď a osvecuj!
Ty, ktorý prenikáš priestormi
rýchlejšie ako slnka svit
a vieš, kde sú mí milovaní,
zaleť ich často navštíviť.
Osuš im oči perutami,
o Ježišu im pieseň spievaj,
o bolesti, ktorá sa v slasť mení,
a meno moje im zašepkaj.
Vádzaš ma za ruku, veď vidíš,
ako ubohá a slabá som,
z ciest nežne prekážky mi sklidíš,
aby som nepadla na kameň.
Neustále ma sladko vedie
k pohľadu do neba tvoj hlas
a čím som menšia vedľa teba,
tým z teba prúdi väčší jas.
(Terézia od Dieťaťa Ježiša a Svätej Tváre, úryvok z básne Anjelovi strážnemu, január 1897,
preklad Anjela Janoušková)
