Terezie z Avily (1515–1582)
Pri svojej modlitbe som sa všemožne snažila udržať v sebe Ježiša Krista, nášho Pána a naše Dobro. Keď som rozjímaľa o nejakej udalosti z jeho života, vynakladala som veľa úsilia, aby som si ju predstavila vo svojej duši. Radšej som však čítala dobré knihy, v nichž som nachádzala veľkú úľavu.
Pán mi nedal, aby som mohla premýšľať rozumom, ba ani si pomáhať fantáziou; mám ju totiž tak slabú, že sa mi nikdy nepodarilo predstaviť si ľudskú podobu nášho Pána, ač som robila všetko možné.
Tí, ktorí nedokážu premýšľať rozumom, dosiahnu kontempláciu rýchlejšie než iní, ak vytrvajú. Ich cesta je ovšem veľmi strmá a útrapná; ich vôľa akoby sa nehýbala, a pretože nemajú predmet lásky, ktorým by sa zaoberali, ich duša je akoby ponechaná sama sebe, neschopná rozjímať: samota drtí, vyprahlosť a dotieravé myšlienky jej nedajú chvíľu pokoja.
(...) Je nutné, aby sa (taký človek) venoval čítaniu. (...) Kniha mu napomáha sústrediť sa; nemôže sa bez nej zaobísť, aj keď číta málo. Ba dokonca sa niekedy musí uspokojiť s tým, že celá jeho modlitba bude vlastne len čítanie.
Keby mi vzali knihu, myslím, že by som nedokázala vytrvať uprostred toľkých trápení a vyprahlosti. A tak to trvalo osemnásť rokov, v ktorých som sa neodvažovala rozjímať bez knihy len po svätom prijímaní. Začať modlitbu bez knihy, to bolo pre mňa, ako keby som mala vstúpiť do vojny proti hrozivému vojsku, zatiaľ čo kniha mi dodávala útěchu: bola mi sprievodcom aj štítom, ktorým som odrážala útoky mnohých myšlienok, takže bez knihy ma prepadala vyprahlosť, akú som bežne nepoznala, a dušu zachvacoval zmätok, kým s knihou som posbírala svoje myšlienky a ľahko som sa nořila do modlitby. Mnohdy mi stačilo len otvoriť knihu, niekedy som čítala len trochu a jindy veľa, podľa milosti, akú mi Pán dával.
(Život 4,7–9)
