Sr. Pavla Křivánková, SCSC
V pozostalosti otca Metoděja Minaříka sa nachádzajú rozmnožené fotografie Michaelky Haukovej (1951–1957) a obrázok vytlačený pri príležitosti jej pohrebu, obsahujúci dáta, z ktorých je zrejmé, že dievčatko zomrelo rok po svojom prvom svätom prijímaní. Keď som pátral po spomienkach na otca Metoděja medzi sestrami kongregácie sv. Križa v Kroměříži, pretože P. Metoděj bol účtovníkom v Albrechticiach nad Orlicí v Domove dôchodcov, kde pracovaly aj ony, a slúžil ich komunite ako kňaz, sľúbila mi sestra Pavla, že mi o Michalke poskytne viac informácií. Rád by som sa o ne podelil aj s vami. Udalosti, ktoré vtedy oslovili päťačtyridsaťročného otca Metoděja, môžu teraz vystúpiť aj pred náš duchovný zrak.
Michaelka Hauková sa narodila 12. novembra 1951 v Brne. Prvé sväté prijímanie prijala vo veku štyri a pol roka 27. 5. 1956. Naposledy prijala Krista v eucharistii 7. júla 1957. Zomrela 17. júla 1957 v Lukove u Zlína.
V prázdninách roku 1957 prišla k svojim príbuzným do Lukova u Zlína pani Růžena Hauková so svojimi dvoma deťmi, Michaelkou a Jindřiškom. Dve sestry Fádlerové z Lukova totiž uzavreli manželstvo s dvoma bratmi Haukovými z Brna. Obe dievčatá v mladosti navštevovali základnú školu u sestier sv. Križa v Lukove. Preto pani Růžena navštívila v nedeľu popoludní sestry sv. Križa v domove dôchodcov, ktorý bol zriadený v bývalom sirotčinci Carolineum. Sedeli sme spoločne v záhrade pri skale Panny Márie Lurdskej a rozprávali si. Čoskoro prišli za nami na návštevu rodiny Haukovy dvaja mladí muži, Josef Koláček, neskôr činný ako jezuitský kňaz vo vatikánskom rádiu, a Ludvík Kolek, umelec, známy výzdobou interiérov kostolov.
Dňa 17. júla 1957 popoludní pribehla do kancelárie v domove dôchodcov chlapec so správou: „Pani Hauková prosí, aby sestričky prišli ku svätému Jánovi. S Michaelkou sa niečo stalo.“ Dve sestry ihneď bežali po Hradské ulici nahor k lesu, kde bola socha svätého Jána Nepomuckého. Našli pani Haukovú, kľačiacu pred mŕtvolkou Michaelky a modliacu sa otčenáš. Čo sa stalo? V ten deň ráno odišla pani Hauková do kostola na omšu. Michaelku nebudila, pretože mala deň predtým črevné ťažkosti. Keď sa maminka vracala z kostola, počula z izbičky, kde boli ubytované, strieborný hlas Michaelky, ktorá spievala: „Poď k Spasiteľovi, poď ešte dnes.“ Po obede sa maminka vybrala s deťmi ku svätému Jánovi, sedela na kládoch a háčkovala, Jindřišek pokojne spal v kočíku a Michaelka pobehovala sem a tam. Tu prišiel voz s koňmi a vozka chcel nakladať klády z hromady, ktorá bola o niečo vyššie. Zavolal preto na pani Haukovú: „Choďte s tými deťmi preč, aby sa niečo nestalo.“ Pani Hauková hneď vstala, ale v tom okamihu sa už valila jedna kláda dolu a jej koniec srazil Michaelku k zemi.
Sestry preniesli Michaelku na blízky lesný úrad a volala sa pohotovosť. Tá len zistila, že lekárska pomoc je márna, a pýtala sa, kam dieťa odviezť. V dome, kde bývali, bolo málo miesta. Pani Hauková prosila, aby ju zaviezli k sestrám do Domova. Poprosili vedúcu ústavu, pani Skoumalovú, aby tam mohla byť, kým sa zariadia potrebné záležitosti. Uložili sme Michaelku do izby sestry predstavené, ktorá bola práve na dovolenke. Prišiel lekár a pýtal sa, kde sú rodičia. Pani Hauková povedala: „Ja som matka.“ Lekár sa na ňu súcitne pozrel a povedal: „Pani, buďte statočná!“ „Nebojte sa,“ odpovedala pani Hauková, „ja som veriaca.“ Pohrebná služba priviezla rakvu, sestry ju vyzdobili, vložili do nej Michaelkino telo a dali ju do ústavnej márnice. Pani Hauková si priala, aby sme sa ešte predtým zastavili s rakvou v kaplnke, položili rakvu pred oltár a zaspievali pieseň, ktorá sa spievala v deň jej prvého svätého prijímania:
„A ja chcem mať srdce plné ľalií, chcem mať dušu plnú bielych ruží.
Aby som bola stále ako ranný kvet, chcem vždy ako spev škovránka znieť,
aby som bola stále plná Božej krásy, v mojom srdiečku Ježiš ať je Kráľom.
A ja chcem byť dieťaťom Panny Márie, Matky Božej nekonečne krásnej.
Aby jej patrilo celé telo moje, aby jej patrila celá duša moja.
Aby jej slúžili všetky moje sily, v mojom srdiečku Ježiš ať je Kráľom.“
Prvou starosťou bolo podať správu otcovi. Ten bol na služobnej ceste v južných Čechách. S ťažkosťami sa podarilo nadviazať s ním spojenie a on sa vybral na cestu do Lukova. O tom, že Michaelka je mŕtva, sa doviedel až v autobuse na ceste zo Zlína. Bolo pre neho veľmi ťažké prijať túto skutočnosť.
Pohreb sa konal na Ústrednom cintoríne v Brne. Kto Michaelku poznali, spomínali na ňu, ako sa zbožne s maminkou zúčastňovala eucharistických adorácií v kostole svätej Máří Magdalény, ako hlboko prežívala rozprávanie o Ježišovom utrpení a ako rada sa modlievala ruženec k Nejdražšej Krvi: „Ó Ježišu, prikryj svoju drahocennou Krvou celý svet. Zmy z neho každú škvrnu hriechu a obnov ho Svätým Duchom.“ A desaťkrát: „Môj Ježišu, odpustenie a milosrdenstvo pre svoju drahocennú Krv.“
Josef Koláček napísal o nej báseň a nejakú prózu, ktorá kolovala v strojopise. Tieto materiály starostlivo opatruje jej sestra, ktorá sa narodila po jej smrti.
Lukov bol od Albrechtic ďaleko, ale medzi sestrami toho istého rehoľného spoločenstva nepochybne bolo čilé spojenie. Nejspíš touto cestou sa správa o Michaelke, o jej zbožnosti a nečakanom odchode dostala aj k P. Metodějovi. A iste ho silno zaujali, keď šíril a u seba po celý život potom uchovával fotografie malej Michaelky. O čom to všetko k nemu prehovorilo? To už sa dnes môžeme len domýšľať. Ale bezpochyby o tom premýšľal v duchu evanjelia.
Ježiš miloval deti. Dal nám ich za vzor. Výslovne učil, že poslední budú prvými a prví poslednými. Blahoslavil tých, ktorí majú čisté srdce, a sľuboval, že budú vidieť Boha. Sľúbil, že kto je jeho telo, má večný život…
