Jedného dňa na sviatok Matky Božej Karmelskej som si šiel sadnúť pri rannej omši do lavice pre chorých. Bolo to prvýkrát v živote, čo som videl rannú omšu z tohto uhla a získal som nový pohľad na komunitu – a na Božiu prozreteľnosť. Potom ma s väčšou silou než kedykoľvek predtým zasiahlo, že Boh sem určite neprivedol nikoho z nás bez dôvodu – obzvlášť nie mňa. Viděl jsem tu malú hŕstku kňazov a myslel na našu chudobu… A myšlienka, že som sa chcel sám podľa svojho výberu odsťahovať, ma vydesila.
(Thomas Merton /1915–1968/, denníkový záznam z 20. júla 1949)
