P. Gorazd Cetkovský, O.Carm.
Určite aj vám, ktorí nie ste kňazi, niekedy napadlo, aké to asi je kázanie počas bohoslužieb a aké to asi musí byť na kázanie sa pripravovať. Stalo sa mi nedávno pri takej príprave na svätú omšu v bežný deň, že „to nešlo“. Neviem, ako také situácie prežívajú iní kňazi, ale u mňa prichádzajú pokušenia na úplnú skepsu. Ozývajú sa našeptávania ako: „Aj tak je to márnosť! Nikto na žiadne kázanie nečaká… Ty sa tu beznádejne trápiš a ľudia potom budú čakať, kým skončíš!“ A podobné malomyseľnosti. Tentokrát som tieto pochybnosti nezaháňal, ale postavil som sa k nim čelom – vzal som ich za východisko pri svojom rozjímaní. A svoje myšlienky by som teraz chcel ponúknuť aj vám, aby ste ich, ak budete chcieť, na seba vzťahovali tiež.
Možno by nám prospeje, keby sme vždy pred bohoslužbou alebo na začiatku prednášky (ešte skôr, než kazateľ otvorí ústa, aby začal tých niekoľko minút prednášky) každý v duchu sami sebe položili otázku: Keby som si teraz mohol vybrať z troch možností:
- počúvať povzbudivé, pekné slovo, alebo
- pekné slovo povedať, alebo
- zostať úplne v tichu,
ktorú by som si zvolil?
A teraz trochu rozviniem, čo s tou odpoveďou, akú by sme si dali, môže súvisieť.
Prečo by sme si (niektorí alebo niekedy) vybrali ticho? Nemyslím, že iba z pohodlnosti. Možno skôr preto, že slov okolo nás znie mnoho, informáciami a vnemami si pripadáme zavaleni nad mieru, ktorú sme schopní uniesť. Preto intuitívne cítime, že potrebujeme pokoj a čas, aby sme tú záplavu mohli spracovať. Hlboko v nás je potreba byť v tichu. A niekedy je veľmi, veľmi silná. Silnejšia než chuť počuť niečo nové.
Alebo by sme si vybrali možnosť sami povedať pekné slovo? No to však znamená, že ho v sebe v tejto chvíli máme! A tu je potrebné bez falošnej pokory si pripustiť: mať v srdci pekné slovo, slovo, ktoré je vo mne živé, dôležité a „nesie ma“, ktoré zo mňa až preteká, – to je milosť, veľký dar. Opravu! Avšak niekedy sa nám zdá, že nie je komu to povedať. Pred kým to vysloviť. A tu si musíme naliehavo pripomínať: vždycky to máme komu povedať. Vždy môžeme to silné (alebo aj ťažké), čím sme plní, vysloviť Bohu. Obrátiť sa na Neho s tým! Inak sa totiž naozaj nevymotáme z bludného kruhu našich výčitiek, že pri modlitbách len žobráme.
Ale celkom možno – napriek všetkému, čím som to na začiatku spochybnil, – naozaj pri bohoslužbe mnohí chceme počuť pekné slovo. Lenže: podarí sa to kazateľovi? A aj keď je poctivo pripravený a snaží sa neviem ako usilovne, je tým zaručené, že sa do nášho očakávania „trafia“? Aj tu sa však ponúka „záchranná vesta pre prípad troskotania“: môžeme si predsa sami vybaviť vo svojom vnútri nejaké pekné slovo, ktoré sme počuli niekedy predtým. Ktoré už v našom srdci vykonalo kus dobrej práce a prinieslo plody. A potom nás už tak nerozhodí, že sa nám nedarí „naladiť sa na rovnakú vlnu“ s kazateľom. K tomuto siahaniu do pokladu našich starých zásob máme možnosť vždycky!
Tak ma síce žiadne kázanie na konkrétne čítanie z Písma v ten bežný deň nenapadlo, ale za myšlienky, ktoré som si v tej súvislosti uvedomil a teraz sa o ne s vami podelil, som vďačný a chcem si ich nosiť v sebe. Skúsení kňazi sa pri výchove farníkov a pri ich vzdelávaní vo viere držali zásady: „Nič nepredpokladať.“ To znamená neostýchať sa začínať opakovane úplne od základu. V našej situácii: predpis, že pri bohoslužbe má zaznieť kázanie, predpokladá, že potrebujeme počuť slovo a sme pre ne otvorení. Ale je tomu tak naozaj zakaždým?
Je potrebné počúvať svoje srdce. Úprimne sa ho pýtať, či je plné alebo prázdne, či potrebuje rozhýbať alebo nechať odpočinúť. Vyplatí sa to. A verím, že sám Pán Boh si to tak praje: aby sme sa so svojím srdcom zaobchádzali pekne. Naše nitro je predsa naším najvlastnejším domovom a zároveň chrámom, v ktorom On žije a v ktorom sa s Ním stretávame. Už svätý Pavol nás vyzýval, aby sme teda so svojím srdcom zaobchádzali ako s chrámom.
A tak na okraj jedného nepodareného kázania pre konkrétny bežný deň sa nám ponúkol podnet, použitelný pre ktorýkoľvek deň a pre každú príležitosť. Neostýchať sa vybočiť z obvyklého schématu a opýtať sa svojho srdca… Ako sa nás zdvorilo pýta predavačka či lekárnik. Ako sa pýtame malých detí, hoci ich prianie nie je pre nás rozkazom… Ale to už by bolo na ďalšie zamyslenie.
