P. Pierre-Marie od Kříže, OCD
„Proto naléhavě doporučuji, abychom nikdy nezanechali modlitby“ (KŽ 15, 3).
Medzi mnohými radami, ktoré Tereziá dávala tým, ktorí ju žiadali o svetlo, sa iba málo toľkokrát opakuje ako táto. V jej diele na ňu narazíme často, v rôznych podobách. Svätica ihneď tiež vysvetľuje prečo: „Tu [v modlitbe] duša pochopí, čo robí, a získa od Pána milosť pokánia a silu, aby povstala“ (KŽ 15, 3).
Pochopme, že Tereziá tu hovorí na základe svojich bohatých skúseností. Sama nebola vždy tou vznešenou mystičkou, ktorou sa neskôr stala. Jej začiatky boli ťažké, plné slabostí a neúspechov, ktoré dlho brzďali jej nadšenie pre Boha.
Modlitba pre ňu bola neustále živou výčitkou, miestom jej zápasu. Pod Božím pohľadom zreteľne pociťovala, aký je život, ktorý viedla – úplne pripútaná k márnostiam, v ktorých si jej prirodzenosť libovala – nekompatibilný s najvyšším a najčistejším darom, ktorý od nej Boh neprestával žiadať. Neustále ju to trápilo. „Na tomto rozbúrenom mori som strávila takmer dvadsať rokov...“ (KŽ 8, 2).
Čo Terezii nakoniec zachránilo? Modlitba. Nebyť jej, mohla by sa bez problémov oddať „svetským radostiam“, ktoré jej osobnosť a povahu tak priťahovali – ale tým by bola pre Boha stratená. Zato s modlitbou už nebolo možné uchovať si v takto rozdelenom živote pokoj. V jednej chvíli Tereziá podľahla, to je pravda. Pochopila, že si musí vybrať medzi radosťami sveta a radosťami od Boha. Pretože sa cítila byť viac pripútaná k prvým, tie druhé odmietla. Pod zámienkou pokory prestala sa modliť: „Ide o jeden z najbolestnejších, najjemnejších a najskrytejších vynálezov diabla, ktoré som u neho objavila“ (KŽ 30, 10).
Je to zbožné preháňanie? Nikoliv. Svätá Tereziá to myslí presne tak, ako to hovorí. Nie je ženou, ktorá by niečo ľutovala bez príčiny. Jej slová sú pravdivé. Do posledného dňa svojho života neprestane tvrdiť, že nie je horšieho pokušenia než pokušenie opustiť modlitbu.
Čo zostane, ak prídeme (mimo iného) o tri účinky modlitby, o ktorých sa svätica zmieňuje? Pripravíme sa o tri postoje duše, ktoré sú podľa nej pre duchovný život priamo zásadné: o poznanie seba samého, o pokoru a o veľké túžby. Pozastavme sa teraz nad týmito účinkami.
1. V modlitbe pochopíme, čo činíme
V modlitbe sa nám dostáva sebapoznania, čo je základ všetkej múdrosti. Tereziá chce, aby nás toto sebapoznanie sprevádzalo až do najvyšších stavov modlitby. Sebapoznanie „je chlebom, ktorý sa dáva k jedlu na tejto ceste modlitby so všetkými pokrmami, hoci by boli seba jemnejšie, a bez tohto chleba sa duše nemôžu uživiť“ (KŽ 13, 15).
Kde nájdeme tento chlieb? Zaiste vo spätnom skúmaní svojho svedomia, ale tu ho nájdeme iba čiastočne, veď „nikto nemôže byť sudcom vo vlastnej veci“. Sami seba totiž súdime pohľadom, ktorý nikdy nemôže byť úplne nezaujatý. Náš pohľad je deformovaný našimi skrytými sklony, lenže práve tie je potrebné poznať.
Takisto život so všetkým, čo prináša, aj ľudia s ich súdmi a kritikou nás veľmi pečlivo poučujú o nás samotných. Ale aj ich svedectvo zostáva neúplné, pretože vidia len naše vonkajšie správanie. „Človek súdi podľa zdaní...“ (1 Sam 16,7). Navyše nám často nepochybne unikne práve to, v čom by sme sa od nich o sebe mohli dozvedieť viac pravdy.
Iba Boží pohľad skúma ledvá a srdcia. „Hospodin však vidí do srdca...“ (1 Sam 16,7). Modlitba nielenže nás staví pod Boží pohľad, ale dáva nám aj podiel na Božom svetle. V tomto jase, ktoré prichádza zhora, vidí človek aj svoje skryté zákutia, ktoré by spätným skúmaním svojho svedomia nikdy neodhalil – a vidí ich celkom novým spôsobom. Takéto poznanie už nie je plodom spätného skúmania seba samého, ktoré môže byť vždy len čiastočné, ale je to poznanie akoby intuitívne, vnútorné – zrazu vidíme svoju biedu. Vyprahlosť modlitby, ktorá nás zanechá vyčerpané a bezmocné voči nám samotným, vymete aj všetky ilúzie, prezradí všetky malé lži, ktoré mali vylepšiť náš obraz seba samého, odhalí každú kamufláž. Stojíme-li pred Bohom tvárou v tvár, všetky masky spadnú. Ani nevedomé lži, ktoré do nás zasadil „duch sveta“, v božskom svetle neobstoja.
Jedná sa o beh na dlhú trať, výsledky nevidíme hneď. A niekedy to nami tiež dosť otriasa! Často si myslíme, že už sme so sebou hotoví, ale nie sme. Boh vo svojom diele očisťovania nášho vnútorného sveta ešte dlho pokračuje.
Modlitba nás takto obralo, aby nás obohatila. Zoblieka z nás človeka, ktorým si myslíme, že sme, a navracia nás k tomu, akí skutočne sme. Prebudí v nás silnú nechut' k všetkému, čo nie je pravda. Svätá Tereziá neváha také dobrodine prijímať a volá:
„Skúšaj nás, Pane, ty, ktorý poznáš pravdu, aby sme tak my poznali seba samé“ (3 H 1, 9).
2. V modlitbe obdržíme ľútosť nad svojimi chybami
Modlitba je výmenou lásky. A neprestáva ňou byť ani v dobách najväčšej útechy, keď sa nám zdá, že je Pán vzdialený, ľahostajný k vernosti nášho hľadania. Zostávame z lásky, hoci ju necítime (a práve tým viac, že ju necítime), a z lásky zostáva tiež Boh. Bez nášho vedomia, aniž by sme to pociťovali, sa tak upevňuje vzájomná dôvernosť s ním a náš cit pre Boha sa prehlbuje a zjemňuje. V rovnakú chvíľu, keď milosť osvetľuje naše vnútro a naše chyby, nám dáva tiež ľútosť nad nimi.
Láska zle znáša všetko, čo ju vzdialuje od toho, koho miluje. Každá prekážka, urážka, netaktnosť je pre ňu utrpením. Čím viac milujeme Boha, tým viac nás trápi, ako málo ho milujeme. Ak v modlitbe pochopíme, čo činíme, tak tiež v modlitbe ľutujeme to, čo sme učinili.
Pokiaľ prestaneme sa modliť, nielenže sa tým vzdialime od svetla pravdy, ale tiež už nebudeme počuť jemné výčitky lásky, ktoré vnímame iba v zoskupení. I keby sme potom život naplnili sebelepšími skutkami, rovnako by sa čoskoro ušpinil ľudskou nepoctivosťou a nakoniec by len veľmi málo prispieval k nášmu posväteniu a k urýchleniu príchodu Božieho kráľovstva. Kristus nám pripomína, že sú aj dobré skutky, ktorými nerobíme nič zvláštne, ktoré robia aj pohania.
3. V modlitbe získame silu znovu vstávať
Láska je dynamická, potrebujúc sa deliť a rozdávať. Podieľať sa na výmene lásky s Bohom znamená prijímať jeho božskú silu. Láska v nás neprebúdzajú len ľútosť nad minulosťou, ale dáva aj silu do budúcnosti.
„Navzdory zlým skutkom, ktorých by sa dopúšťal ten, kto s ním (modlitbou) začal, ať ju neopúšťa, veď je to prostriedok, ktorým sa dá vrátiť k náprave, a bez nej to bude oveľa ťažšie. (...) Pokaždé, keď (duša) úprimne ľutuje a rozhodne sa ho neuraziť, obnovuje sa pôvodné priateľstvo a udelenie milostí, ktoré predtým (Boh) dával, a niekedy oveľa viac, ak si to ľútosť zaslúži“ (KŽ 8, 5).
Ak nás Boh v modlitbe skúša, nie je to preto, aby nás oslabil alebo zlomil, ale premenil; preto, aby každú činnosť, ktorá zostala na našej ľudskej úrovni, pozdvihol na úroveň svojho božského pôsobenia vo svete. Keď Boh vzbudzuje v duši ľútosť nad jej chybami, nie je to ľútosť neplodná, ťažká. Je to ľútosť plná túžby. Tatáž láska, ktorá nás vedie k ľútosti, nám dáva zároveň aj túžiť.
Aj svätý Peter prešiel touto cestou. V skúške padol, zaprel Pána a poznal svoju biedu. Ale pohľad lásky, ktorý si vymenia s Ježišom, ho pohnú k ľútosti. O dva dni neskôr beží k prázdnemu hrobu, kam vojde ako prvý, aby ho neskôr láska viedla tam, „kam nechce“.
Svätá Tereziá predáva, čo sama hlboko pochopila. Podľahnúť pokušeniu beznádeje a zanechať modlitbu znamená stratiť tú najlepšiu príležitosť, ako sa priblížiť k Bohu a začať konať to, čo od nás očakáva. Vytrvať v modlitbe „napriek všetkým chybám“, a dokonca práve kvôli nim, znamená ostať v Božej ruke, v „pravici“, ktorá nás chráni, vedie a priťahuje.
Chvíle každodennej modlitby, ktoré sme si vyhradili, sú najcennejším časom dňa. Niečo posvätného, čo patrí Bohu: nechcime si to vziať späť. Je jasné, že pri tom budeme malinko trpieť, a to mnohými spôsobmi, pretože satan modlitbu nemá rád a snaží sa nám ju často znepríjemniť. „Vie o škode, ktorá mu odtiaľ vyplýva,“ povedala svätá Tereziá (KŽ 11, 4). Napriek tomu vytrvajme. Boh nás povedie ďalej a ďalej, cestami, ktoré nie sú našimi cestami, pokiaľ mu k tomu budeme dávať súhlas.
Boh nás očakáva, skrytý vo svojom tajomstve. Modliť sa znamená pozerať na toto tajomstvo očami viery a lásky. Boh niekedy trochu nadzdvihne závoj a zjaví sa nám takým spôsobom, aby sme ho boli schopní vnímať. Keď sa však prestaneme dívať, ako by sme mohli niečo zazrieť? Svätá Tereziá pre nás opakuje:
„Ó, Pane, veškerá škoda nám vzchádza z toho, že nemáme oči upreté na teba“ (CD 16, 7).
(4. kapitola z knihy Modlitba chudého,
ktorú v roku 2013 vydalo
Karmelitánske nakladateľstvo.)
