Terezia z Avily (1515–1582)
Mnoho svätých a dobrých spisovateľov hovorilo o veľkom dobra, ktoré človek získa z pravidelnej modlitby, mám na mysli vnútornú modlitbu. ... (Ja) môžem hovoriť len o tom, čo poznám zo skúsenosti: a to, kto začal pestovať modlitbu, nech na to nikdy ani nepomyslí zanechať ju, aj keď sa stane, že upadne do hriechu. Pomocou modlitby bude môcť čoskoro povstať, bez nej však to bude veľmi ťažké.
Nech sa nenechá pokúšať diablom, aby ju zanechal z pokory, ako som to urobila ja, a nech sa presvedčí, že Božie slovo sa nemôže mýliť. Je-li naša ľutovanie úprimné a umíníme si, že Ho už nebudeme urážať, zahrnie nás milosťami ako predtým a mnohokrát aj väčšími, ak si to zasluhuje úprimnosť pokánia.
A čo sa týka tých, ktorí ešte nezačali, pre lásku Božiu ich zaprisahám, aby sa neokrádali o také dobro. Tu sa nie je čoho obávať, naopak – všetko je žiadúce. I keby nerobili pokroky, ani sa nesnažili byť tak dokonalí, aby zasluhovali priazně a útěchy, ktoré Boh vyhradzuje druhým, vždy by získali to, že sa naučia kráčať do neba; a vytrvajú-li v tomto svätom cvičení, potom mám veľkú dôveru v milosrdenstvo Boha, ktorého dosiaľ nikto nadarmo neprijal za priateľa, lebo vnútorná modlitba pre mňa nie je nič iné než dôverný vzťah priateľstva, častý rozhovor »medzi štyrmi očami« s Tým, od ktorého vieme, že nás miluje.
Vy mi však namietnete, že Ho ešte dosť nemilujete. Áno, pretože je nutné, aby boli rovnaké podmienky, má-li byť priateľstvo trvalé a láska ryzí; kdežto my vieme, že máme plno chýb, že sme nevděční a zmyselní, zatiaľ čo náš Pán nemôže mať žiadnu chybu. Preto Ho nedokážeme milovať, ako si zasluhuje. Uvažujte ale, ako je vám prospešné mať Ho za priateľa a ako vás miluje, zneste i ono trápenie vedomia, že máte byť dlho s niekým, pred ktorým pociťujete, že je tak nebetyčne iný.
(Život 8,5)
