Ten, ktorého veriaci nazývajú „neveriacej“ (ako absurdné je to vyjadrenie – vari môžeme niekoho definovať pomocou toho, čím nie je, aniž by sme čokoľvek povedali o tom, čím je?), je úžasným svedkom nádeje. Moja nádej je tá istá ako tá, ktorú hľadá on; ja mám len tú výhodu, že nádej pokladám za neobmedzenú – ani choroba, ani smrť neznamenajú jej koniec.
Najnádhernejším základom nádeje je fakt, že iní ma potrebujú a že ja sám sa nemôžem obísť ani bez ich pomoci, ani bez ich potrieb – veď moja existencia je cenná práve preto, že ma iní potrebujú.
(Abbé Pierre /Henri Grouès, 5. augusta 1912 – 22. januára 2007/, Testament)
