Terezii z Avily (1515–1582)
Raz som premýšľala nad tým, prečo Boh miluje toľko pokory, a náhle ma napadlo, bez akejkoľvek predchádzajúcej úvahy, že to musí byť preto, lebo On je vrcholná Pravda a že pokora je pravda. A je to veľká vec, ak si uvedomujeme, že sami zo seba nemáme nič dobré, len biedu a ničotu. Čím viac to kto chápe, tým je milší vrcholnej Pravde, lebo v Nej kráča. – Kiež nám dá Boh..., aby v nás nikdy nezeslablo toto sebapoznanie! Amen.
Ach, sebapoznanie! Rozumiete mi dobre...! Je tak potrebné, že aj duše, ktoré Boh pripustí do svojho príbytku, ich nesmú nikdy zanedbávať, i keď dospeli tak vysoko. Navyše by ich ani nemohli zanedbávať, aj keby chceli, lebo je potrebné, ako včely v úli, práve z pokory vyrábať onen med, bez ktorého je všetko stratené. Avšak ako včela neprestáva vyletovať, aby sa sála z kvetov, tak aj duša sa musí občas povzniesť k nazíraniu Božej veľkosti a vznešenosti, aj keď sa cvičí v sebapoznaní. Mnoho lepšie pritom nahliadne svoju vlastnú biedu, než keď zostáva sama v sebe; takisto ju budú menej obtěžovať nečisté zvieratká, ktoré sa dostanú do prvých miestností, kde sa ona cvičí v sebapoznání. Napriek tomu je to veľká milosť, vedieť sa v ňom cvičiť, hoci, ako sa hovorí, je to možné preháňať alebo aj odbývať. Skrátka, verte mi: budeme pracovať oveľa cnostnejšie s Božou pomocou, než keď zostaneme lpiet na svojej biede.
Neviem, či sa vyjadrujem dobre. Poznať samy seba, to je tak dôležité, že by som nechcela, aby ste v tom ochabli, ani keby ste už dospeli do najvyšších nebies, lebo pokiaľ sme na zemi, nie je nič tak potrebné, ako pokora. Znova teda opakujem, že je veľmi užitočné – ba vrcholne užitočné – aby sa pred letom k iným príbytkám vstúpilo do tých, ktoré sú vyhradené sebapoznaniu, lebo sú to cesty, po ktorých sa ide k oným vyšším. Prečo teda chceme krídla k lietaniu, keď môžeme kráčať po rovine a bezpečnej pôde. Skôr sa snažme hĺbkovo poznať samy seba.
Myslím však, že sa nikdy nebudeme dobre poznať, ak sa zároveň nebudeme starať o to, aby sme poznali Boha. Ak sa zahľadíme na jeho veľkosť, objavíme vlastnú biedu; uvažujúc o jeho čistote, uznáme, koľko je v nás špiny; a pred jeho pokorou nahliadneme, ako sme jej vzdialení.
Preto upneme pohľad na Krista, naše dobro, a na jeho svätých, a tam sa naučíme pravé pokore. Vtedy sa naša inteligencia stane skúsennejšou a sebapoznanie nás prestane ochromovať a robiť z nás zbabrelcov.
(Hrad vnútri, 6. a 1. príbytky)
