Hans Buob
Ľudské spoločenstvo spočíva na sympatii. Chýba-li sympatie, zaniká aj spoločenstvo. Naproti tomu duchovné spoločenstvo je založené na povolaní skrze moc Ducha. To je to na riadovom spoločenstve v dejinách ľudstva jedinečné, že sa tu stretávajú ľudia, ktorí sa navzájom nevyvolili a nevyhľadali, v noviciáte potom človek spoznáva tých, s ktorými má spoločne ísť po celý život.
V dejinách ľudstva je cosi jedinečného, že ľudia, ktorí sa nemohli navzájom vyvolať, ktorí sa nesešli na základe sympatií, môžu spolu žiť celý život.
To je možné len na základe spoločenstva vytvoreného Duchom svätým. Preto si tiež vždy znova jasne uvedomujem: tam, kde medzi sebou máme trenice, je práve Božie požehnanie vo svojej hĺbke cítené a účinné. Pretože tam, kde sa predbiehame, sa príliš nesbližujeme a Boží Duch tu má možnosť spojiť nás oveľa hlbším spôsobom nie preto, že sme si sympatickí, ale kvôli Pánu. A to je ono spoločenstvo utvorené Duchom.
Práve naše hranice sú veľkou pomocou, aby sme sa v nejakom spoločenstve nedostali k sebe príliš blízko a nestali sa tak čisto ľudským spoločenstvom, ktoré sa môže zakrátko rozejít, nýbrž že neustále umierame, zápasíme, a tým dávame možnosť Božiemu Duchu, aby do nášho umierania priviedol nový život, ktorý nesie, ktorý jediný skutočne nesie, a ktorý nás navzájom činí oveľa sympatickejšími duchovnou sympatiou než sympatiou iba vnějškovou, ktorá by nás len spoutala a zviazala.
Preto, kto žije v spoločenstve – a to je predsa väčšina – od manželstva až k duchovným spoločenstvám, nesmie nikdy zabudnúť, že hranice druhého sú veľkým požehnaním. A dôjde-li ku stretu, máte možnosť sa hlbším spôsobom znova stretnúť – vo väčšej oddanosti, kvôli Pánu. Tak vzniká oveľa hlbší a trvalejší vzťah než skrze čisto ľudskú sympatiu.
(Z knihy Dar rozlišovania duchov,
preložila Alžbeta Sirovátková)
