Tereziá z Avily (1515–1582)
Pretože je svrchovane žiadúce vstúpiť do šiestej komnaty hradu nitra, je dobré nestrácať na ňu nádej, ani keď Pán nedáva nadprirodzené prejavy prízně; veď s jeho pomocou je celkom dobre možné dosiahnuť skutočné spojenie s Ním tak, že sa ho snažíme získať podrobením vlastnej vôle Božej vôli.
Kolko ich tak hovorí, a sú presvedčení, že nechcú nič iného, ba že sú ochotní obetovať aj život! Keby ste na tom boli, sestry, naozaj takto, povedala by som vám a nepřestala by som vám to opakovať, že milosť zjednotenia už máte. O to druhé spojenie, sprevádzané slasťami, sa naozaj nestarajte! Najvzácnejšie spojenie spočíva úplne v podrobení vlastnej vôle Božej vôli... a nie je možné ho dosiahnuť, ak nie je človek utvrdený v ochote plniť Božiu vôľu. Ach, ako žiadúce je toto spojenie! Šťastná duša, ktorá ho dosiahla! Žije v mieri v tomto živote a bude žiť aj v budúcom...
Podľa vás, dcéry, čo je to Božia vôľa? ... Božia vôľa je pre nás v týchto dvoch veciach: milovať Boha a bližného. Sem musí smerovať všetko naše úsilie. Ak to budeme robiť dokonale, splníme Božiu vôľu a budeme s ním spojení! Avšak ako sme vzdialené od zachovávania týchto prikázaní! ... Ja sa vám priznám, že ma písanie o týchto veciach veľmi zahanbuje, lebo vidím, že som od nich vlastnou vinou ešte veľmi vzdialená!
Najbezpečnejším mierkom, podľa ktorého spoznáme, či plníme týchto dvoch prikázaní, je pozrieť sa, ako milujeme bližného. Veď či milujeme Boha, nevieme iste (i keď sú tu zreteľné náznaky, poukazujúce na to, že ho milujeme), ale lásku k bližnému spoznáme ľahko. Buďte si isté, že čím viac pokročíte v láske k bližnému, tým ďalej tiež budete v láske k Bohu. Boh nás tak miluje, že na oplátku za lásku, ktorú máme k bližnému, tisícerým spôsobom dá vzrůst našej láske k Sebe. O tom niet pochýb...
Avšak ja si myslím, že kvôli slabostiam našej prirodzenosti nikdy nedosiahneme, aby sme dokonale milovali bližného, nebude-li tá láska vychádzať z téhož koreňa ako láska k Bohu. A pretože je to, dcéry, veľmi dôležitá vec, usilovne sa zpyťujme i v najmenších veciach, a nevšímajme si určitých predstáv, ktoré nám hromadne prichádzajú v modlitbe, kvôli nimž sa nám zdá, že sme ochotné z lásky k bližnému podniknúť veľké veci, aj pre spásu jedinej duše. Ak tomu neodpovedajú naše skutky, potom nemáme dôvod si tak veriť...
Niekedy sa musím smiať, keď vidím, čo sa stáva niektorým dušiam. Keď sú ponorené do modlitby, zdá sa im, že sú z lásky k Bohu hotové prijať akékoľvek poníženie i verejný výsmech; ale potom, keď sa naskytne príležitosť, zakryli by aj tú najmenšiu chybičku! Nemluviac o tom, že by boli obvinené z niečoho, čoho sa nedopustili!... Ako je ľahké, sestry, spoznať, ktorá z vás má ryziu lásku k bližnému, a u ktorej ešte nie je tak dokonalá. Keby ste pochopili, ako záleží na tejto cnosti, neusilovali by ste o nič iné.
(Hrad v nitra, 5. príbytky)
