Vystaviť sa Božiemu svetlu znamená vedome ísť naproti skutočnosti, že v jasnom dennom svetle vyplávajú na povrch všetky naše chyby a nízkosti. Najprv budú zjavné ostatným a postupom času, ako sa svetlo projasňuje, ich uvidí i dotyčný človek. Najprv totiž objavujeme priemernosť u tých druhých, až potom svoju vlastnú. Toto riziko podstupujeme vždy, mieriac niekam vysoko. Trpíme potom o to intenzívnejšie, lebo máme pocit, že sa stále len vzďaľujeme od svojho cieľa. (…) Odhalenie priemernosti u druhých, a pozdĺž i u seba, je cestou k svetlu, ktorá je čoraz viac mätúca. Svätosť, dokonalosť, cnosti: všetky tieto pojmy, ktoré nechtene interpretujeme ako odraz Absolútna v nás, sa pomaly niekam vytrácajú. Všetko, čo zo mňa môže urobiť stredobod všetkého, akési autonómne kryštalizačné jadro, to všetko musí zmiznúť, aby som sa mohol pripodobniť vzkriesenému Kristovi. Nezostane už nič, len vzťah k Otcovi, oproštený od akéhokoľvek stvoreného bohatstva: len čistý vzťah.
(Paroles de chartreux, Cerf 1987)
