„Mojou veľkou radosťou je nádej, že raz bude všetko jasné.“
Sú ľudia, ktorých život je od raného detstva zaťažený strádáním a utrpením najrôznejšieho druhu a ktorí aj v dospelosti klopýtajú životom z jednej slepej uličky do druhej. Keď sa s nimi stretneme, pýtame sa znepokojene: ako to s nimi len pôjde ďalej? Ešte väčšie znepokojenie a úzkosť v nás samozrejme vyvoláva, keď sa sami ocitneme v životnej kríze a dospejeme do bodu, kedy sa nám náš vlastný život javí ako slepá ulička či začarovaný kruh, spôsobený neovplyvniteľnými vonkajšími okolnosťami, rôznymi „náhodami“, zásahmi druhých i našimi vlastnými chybnými rozhodnutiami, a my pri najlepšej vôli a snahe nevidíme východisko.
Ani život Edity Steinovej nebol jednoduchý a nevyvíjal sa priamočiaro. Ako miláčik početnej židovskej rodiny vo Wroclawi síce bola opečovávaným dieťaťom, ničmenej pri svojej citlivosti a nadpriemernej inteligencii vnímala omnoho bystrejšie než iné deti, čo sa okolo nej dialo, a veľmi trpela tým, čo počula a videla a čo bolo nejakým spôsobom v rozpore s jej vnútrom. Tomu zodpovedala hĺbka krízy, ktorú si prežila v puberte a ktorá vyústila do definitívneho (ako vtedy verila) rozchodu s vierou a s náboženským životom.
Ani ako študentka to Edite nemala ľahké. Pri svojom existenciálnom hľadaní pravdy sa nemohla vyhnúť najrôznejším sklamaniam. Štúdium psychológie, ktoré začala s nadšením a do nehož vkladala veľké nádeje, tieto nádeje nenaplnilo. Keď objavila Husserlovu fenomenológiu a prešla na univerzitu v Göttingene, zrazu sa jej otvorili nové obzory. Ale ani tentokrát pred ňou nezostalo utajené na dlho, že jej hlad po absolútnej pravde nebude dostatočne utišený ani tu. Nadšená študentka filozofie čoskoro takým spôsobom narazila na svoje hranice (i svojho nového oboru), že upadla do hlbokej depresie a v istej fáze tohto obdobia koketovala s myšlienkou na samovraždu. Aby toho nebolo málo, v rovine medziľudských vzťahov k tomu pribudla nešťastná láska.
Ani po veľmi úspešnom zakončení štúdií nezostala ušetrená sklamania. Tentokrát v oblasti povolania: napriek mimoriadnemu nadaniu a excelentnej záverečnej skúške jej ako žene bolo i naďalej upierané profesijné uznanie. Niekoľko pokusov o habilitáciu ztroskotalo len na tom, že je žena. Dokonca aj spolupráca s Husserlom, ktorého osobnou asistentkou sa stala, sa ukázala tak problematickou, že po dlhom márnom zápase Edita nevidela iné riešenie, než od svojho učiteľa, ktorého si veľmi vážila, odísť.
V lete roku 1921, po četbe Knihy života od sv. Terézie z Avily, sa Editha Steinová rozhodla požiadať o krst v katolíckej cirkvi. Tento krok pre ňu síce znamenal nájdenie odpovede na dlhoročné hľadanie zmyslu života, ale jej život sa tým nestal jednoduchším. Tým, čo ju hlboko obšťastnilo a naplnilo – tým, čo ona sama označila „nájdením pravdy“ – sa zároveň otvorila nepreklenuteľná priepast medzi ňou a jej matkou, ktorá bola hlboko zakorenená v židovskej viere a ktorú mala Editha veľmi rada.
Čo sa týka zamestnania, otvorili sa jej síce „nové dvere“: najprv pôsobila ako učiteľka na dievčenskom gymnáziu Dominikánok od sv. Magdalény v Speyeru, neskôr sa stala žiadanou prednášateľkou a docentkou na Nemeckom inštitúte pre vedeckú pedagogiku v Münsteri. Avšak splnenie svojho najhlbšieho životného priania (po svojom obrátení ku kresťanstvu) musela roky odkladať. Práve ohľady na matku a pochybnosti Editinho duchovného vodcu o správnosti toho životného kroku prinútili túto konvertitku vzdať sa – minimálne dočasne – vstupu do kláštora.
Paradoxne, až dôsledky židom nepriateľského legislatívy Tretieho Ríše, ktoré jej znemožnilo akúkoľvek profesijnú činnosť, jej otvorili bránu kolínskeho Karmelu. Napriek osobnému šťastiu z nájdenia svojho miesta v živote i v cirkvi, z nájdenia svojho povolania, ktorým bezpochyby bola zvláštna účasť na Kristovom kríži (ako o tom vypovedá aj jej rehoľné meno Terezie Benedikta od Kríža), však Editha, ktorá si v žiadnom prípade nedelala ilúzie o cieľoch národného socializmu, nesmierne trpela nenávistným prenasledovaním a systematickou „likvidáciou“ svojho národa. Nakoniec sa úděl toliko príslušníkov jej národa stal údělom i jej.
Život Edity Steinovej v žiadnom prípade neprehliadal pokojne a harmonicky, bez zlomenín, kríz a sklamaných nádejí. Z pohľadu „iba“ ľudského triumfálne ani neskončil. Nepodarilo sa jej včas uprchnúť z obsadeného Holandska a zomrela „predčasne“ v nacistickej plynové komore. V rôznych krízových situáciách si určite aj ona opakovane kládla otázku, prečo sa jej život odvíja práve tak a nie inak. Ako karmelitka pri ohládnutí sa späť na tak mnohé, čo skrižovalo jej životné plány a priania, v jednom zo svojich listov napísala:
„Občas si myslíme, že rozumieme vlastným dejinám. Avšak to, čo nám v nich pripadá jasné, je vždy len povrchným odrazom toho, čo zostáva tajomstvom Božím až do dňa, kedy bude zjavené všetko. Mojou veľkou radosťou je nádej, že raz bude všetko jasné. Viera v skrytý zmysel dejín nech nás posilňuje vždy, keď to, čo vidíme zvonka (či už na sebe alebo na iných), by nám chcelo vziať všetku odvahu.“
(Z listu rehoľnici Márii Ernstovej, 16. 5. 1941)
Podľa článku sestry Elisabeth Peeters, OCD, „Geistlich leben nach Edith Stein“
v časopise Karmel-Impulse, 1/1999, spracoval: P. Norbert Žuška, O.Carm.
