Náhle som si uvedomil, akí sme ja a moji priatelia smutní, melancholickí a smutní. Mali sme síce dostatok jedla, vhodné prístrešie a nadbytok zdravotnej starostlivosti a vzdelania, ale žili sme s radosťou? Prečo sme stále tak vážni, rezolútni a zaneprázdnení každou ďalšou úlohou, tak sklamaní z každého malého neúspechu, tak znepokojení, keď si nás okolie nevšíma, tak hnevní, keď sme odmietnutí a tak hlboko zarmútení, keď sa život nevyvíja tak, ako sme plánovali?
Mnohí mierotvorcovia stratili pod prívalom obrovských nebezpečenstiev našej doby všetku radosť a stali sa prorokmi skazy. Ak niekto oznamuje koniec sveta ponuro a dúfa, že potom ľudí podnieti k mierovej práci, nie je mierotvorcom. Mier a radosť sú ako brat a sestra, patria nerozlučne k sebe. Nevzpomínam si, že by som niekedy v živote prežíval okamihy pokoja, ktoré by zároveň neboli naplnené veľkou radosťou. Evanjelium pokoja je aj evanjelium radosti. Úsilie o mier je prácou radostnou.
Radosť evanjelia je však radosťou, ktorá sa zrodila na kríži. Nie je to sterilné šťastie víťazných osláv, ale vnútorná radosť skrývajúca sa uprostred zápasu. Je to radosť vedomia, že zlo a smrť nad nami nemajú konečnú moc, radosť zakotvená v Ježišových slovách „vo svete budete mať súženie, ale radujte sa, ja som premohol svet“.
(Henri Nouwen /1932–1996/, Peacework, 1984)
