Abbé Maurice Bellièrovi bolo čerstvých tridsaťtri rokov, keď mu o rok staršia Terezia na rovinu oznamuje, že umiera. Odpovedal jej týmto dopisom:
Ach, moja chudobná Sestrička, aká rána pre moje chudobné srdce! Bolo tak málo pripravené – nežiadajte od neho radosť, akú pociťujete vy, keď sa blíži blaženosť. Zostáva spútané svojim ťažkým reťazom, je užšie pribitý na kríž. Vy odídete, drahá Sestrička, a ono zostáva zase samo. (…) To je tvrdé, to je bolestné pre dušu, málo upevnenú v Bohu! A predsa, fiat, fiat! Keď vy budete navždy šťastná, má drahá Sestra – áno, je to spravodlivé – ja som sebecký, odíďte, Sestrička, nenechajte Ježiša čakať, nemôže sa dočkať, aby vás mohol uchopiť, nechajte ma bojovať, niesť kríž, padnúť pod ním a umrieť na mučidlách. Vy budete u mňa, sľubujete mi to a ja s tým počítam, to je má posledná nádej pre prítomnosť i pre budúcnosť. Budete u mňa, u mňa, vaša duša povedie moju dušu, bude k nej hovoriť, bude ju utešovať, ledaže by to Ježiš, rozhorčený mojimi nárekmi, nechcel. Ale vy, Sestrička, ste jeho rozmaznávané dieťa, stala ste sa jeho snúbenicou, kráľovnou, vy vyhráte môj súd a pritiahnete ma k nemu v posledný deň, vy viete, ktorou cestou, tou najkratšou, mučeníctvom, chce-li to On. Napriek tomu ďakujem Majstrovi, učí ma novú lekciu odpútať sa od všetkého, čo pominie, a hľadieť len k nemu.
Odíďte teda, drahá Sestrička Božia, a aj moja Sestrička. Povedzte Ježišovi, že by som ho chcel milovať, veľmi, celou svojou bytosťou, naučte ma to robiť ako vy; povedzte Márii, že ju milujem celou svojou dušou; mojim svätým, ktorých poznáte, povedzte tiež o mojej láske a vy, ktorá sa stanete mojou najmilšou svätou, vy, moja Sestra, požehnajte mi, zachráňte ma …
(P. Maurice Bellière /1874–1907/, list Terezii od Dieťaťa Ježiša, KT 189, 17. júla 1897)
