Na tretí meditácii P. Radcliffa – venovanej priateľstvu – nadviazalo zamyslenie o umení viesť rozhovor, o konverzácii vedúcej ku konverzii. Poznámky pod pracovným prekladom sa vzťahujú k výchoziemu anglickému textu.
Sme pozvaní, aby sme šli synodnou cestou vo vzájomnom priateľstve. Inak sa nikam nedostaneme. Priateľstvo s Bohom i s druhými pramení z radosti, že sme spolu. Potrebujeme však slová. U Cesareje Filipovej konverzácia ztroskotala. Ježiš nazval Petra satanom, nepriateľom. Na hore Premenenia Peter stále nevie, čo by povedal, ale učeníci začínajú načúvať Pánovi, a tak môže cestou do Jeruzaléma rozhovor znovu začať.
Po ceste sa hádajú, nechápu Ježiša, nakoniec ho opúšťajú. Mlčanie sa vracia. Ale zjavuje sa im Zmŕtvychvstalý a jeho uzdravujúce slová znovu rozprúdia reč. Takisto my potrebujeme uzdravujúce slová, ktoré preskočia hranice našich rozdelení: ideologické hranice pravice a ľavice, kultúrne hranice medzi kontinentami, napätie, ktoré niekedy delí mužov a ženy. Hovoriť spolu – to je miazga cirkvi. Musíme nájsť spoločný jazyk, už kvôli svetu, v ktorom neschopnosť ľudí si načúvať prikladá pod kotol násilia. Konverzácia vedie ku konverzii.
Ako by mal taký rozhovor začať? V knihe Genesis sa po páde prvého človeka rozhostí mrazivé ticho. Tiché spoločenstvo záhrady Eden sa premenuje na zahanbené mlčanie. Adam s Evou sa schovávajú. Ako môže Hospodin túto priepast preklenúť? Boh trpezlivo čaká, kým sa neoblečú, aby zakryli svoje rozpaky. Teraz sú pripravení k prvému rozhovoru v Písme svätom. Mlčanie je prelomené prostou otázkou: „Kde si?“ To nie je žiadosť o informáciu. Je to pozvanie, aby vyšli na svetlo a nezastretne stanuli pred Božou tvárou.
Snáď práve toto je prvá otázka, ktorou by sme mali prelomiť mlčanie, ktoré nás rozdeľuje. Nepýtať sa: „Ako len môžeš mať tak smiešne názory na liturgiu?“ Ani „prečo si taký heretik, prečo si taký patriarchálny dinosaurus?“ Ani „prečo robíš, že ma nepočuješ?“ Ale opýtať sa: „Kde si?“ „Čoho sa bojíš?“ Tohle som ja. Boh zva Adama a Evu, aby sa prestali schovávať a dali sa vidieť. Ak aj my vyjdeme na svetlo a necháme sa vidieť, ak sa ukážeme takí, akí sme, nájdeme slová jeden pre druhého. Pri príprave na synodu to boli často práve kňazi, ktorí sa zdráhali vystúpiť so svojimi obavami a pochybnosťami. Snáď máme strach, že budeme v očiach druhých nazí. Ako sa môžeme navzájom povzbudiť, aby sme prekonali strach z obnaženia?
Po vzkriesení je ticho Pánovho hrobu znovu prerušené otázkami: U Jána: „Prečo plačeš?“ U Lukáša: „Prečo hľadáte živého medzi mŕtvymi?“ Keď učeníci prchajú do Emauz, sú plní hnevu a sklamania. Ženy síce hovorili, že videli Pána, ale to viete, ženy… Ani dnes sa niekedy ich hlas nepočíta. Učeníci odchádzajú, opúšťajú spoločenstvo Cirkvi, podobne ako mnohí naši súčasníci. Ježiš im nebráni ani ich neodsudzuje. Pýta sa: „O čom rozprávate?“ Aké nádeje a sklamania hýbu vašimi srdciami? Hovor učeníkov znie prudko. V gréčtine čítame: „Aké slová chrlíte jeden na druhého?“ Ježiš ich vyzýva, aby zdieľali svoje rozhorčenie. Dúfali, že Ježiš je ten, ktorý má vyslobodiť Izraela, ale mýlili sa. Sklamal ich. A tak s nimi Ježiš kráča a otvára sa ich hnevu a strachu.
Náš svet je plný hnevu. Hovoríme o politike hnevu. Nedávno vyšla na toto téma kniha s názvom American rage, Americká zlosť. Hnev infikoval aj Cirkev. Oprávnený hnev nad sexuálnym zneužívaním detí. Hnev nad postavením žien v Cirkvi. Hnev na hrozné konzervatívcov, hnev na hrozné liberály. Odvážime sa, ako Ježiš, opýtať jeden druhého: „O čom sa bavíte? Prečo ste naštvaní?“ Odvážime sa vypočuť odpoveď? Občas toho mám plné zuby, keď načúvam všetkej tej zlobe. Zdá sa mi, že to nevydržím. Ale ja musím počúvať, tak ako Ježiš, na ceste do Emauz.
Mnohí dúfajú, že ich hlas bude na synode počuť. Cítia sa prehliadaní, umlčaní. Majú pravdu. Mať hlas ale znamená najprv počúvať. Boh volá každého menom: Abraháme, Abraháme! Mojžiši, Samueli… Odpovedajú krásnym hebrejským slovom Hinneni, „tu som“. Naša existencia je založená na tom, že nás Boh oslovuje menom a my počúvame. Nie kartezíánske „myslím, teda som“, ale „počujem, teda som“. Sme tu, aby sme načúvali Pánu a sebe navzájom. Ako sa hovorí, máme dve uši, ale len jednu pusu… Reč nasleduje až po načúvaní.
Načúvame nielen tomu, čo ľudia hovoria, ale aj tomu, čo sa snažia povedať. Načúvame nevyjadreným slovám, slovám, ktoré až hľadajú. Sicílske príslovie hovorí: „La miglior parola è quella che non si dice.“ (1) „Najlepšie slovo je to nevyslovené.“ Načúvame spôsobu, akým svoju pravdu vyslovujú, načúvame každému zrnku pravdy, aj keby to, čo hovoria, bolo v celku mylné. Načúvame s nádejou, a nie s pohŕdaním. Na zasadaní generálnej rady nášho rádu dodržiavame jednu zásadu: čo hovoria bratia, to nie je nikdy nezmysel. Môžu byť dezinformovaní, môžu vysloviť niečo nelogické alebo skutočne mylné. Ale niekde pod ich scestnými slovami sa skrýva pravda, ktorú potrebujem počuť. Sme mendikanti, žobráci o pravdu. Súčasníci sv. Dominika o ňom hovorili, že „rozumel všetkému inteligenciou pokorného srdca“. (2)
Snáď majú reholné rády niečo, čomu by – pokiaľ ide o umenie viesť rozhovor – mohli naučiť Cirkev. Svätý Benedikt nás učí hľadať konsenzus; svätý Dominik milovať debatu; svätá Katarína Sienská tešiť sa z rozhovoru; svätý Ignác z Loyoly umenie rozlišovať; svätý Filip Neri potrebu smiechu.
Ak skutočne načúvame, naše predpripravené odpovede sa vytratia. Budeme umlčovaní a neschopní slov ako Zachariáš predtým, než propukol vo svoj chválospev. Keď neviem, ako odpovedať na bolesť alebo nepochopenie svojho brata či sestry, musím sa obrátiť k Pánu a prosiť o slová. Vtedy môže začať konverzácia.
Konverzácia vyžaduje, aby sme boli svojou predstavivosťou schopní vžiť sa do skúsenosti druhého človeka. Dívajúce sa jeho očami, počujúce jeho ušami. Zakúsiť to na vlastnej koži. Z akých skúseností pramenia jeho slová? Akú nesú bolesť, akú nádej? Akou cestou sa ubírajú?
Na dominikánskej generálnej kapitule sme zažili vášnivú debatu o kázaní, o jeho podstate – skrátka pre dominikánov horúce téma. Predložený dokument navrhoval, aby sme kázanie pojímali ako dialóg: zvestovať vieru prostredníctvom rozhovoru. Ale niektorí účastníci zarputilo nesúhlasili, pre nich to hraničilo s relativizmom. Tvrdili: „Pravdu je treba hlásať odvážne.“ Pomaly vychádzalo najevo, že sa rozhádaní bratia prali na základe veľmi odlišných skúseností.
Dokument pripravil brat z Pakistanu, kde sa kresťanstvo nutne nachádza v nepretržitom dialógu s islamom. V Ázii nie je hlásanie bez dialógu vôbec mysliteľné. Bratia, ktorí sa proti dokumentu tvrdo postavili, boli hlavne zo krajín bývalého Sovietského zväzu. Predstava dialógu s tými, ktorí ich zavreli do väzenia, im nedávala zmysel. K prekonaniu tohto nedorozumenia bolo potrebné racionálnych argumentov, samy o sebe však nestačili. Museli ste si predstaviť, prečo druhí zastávajú práve taký názor. Aké skúsenosti ich k tomu viedli? Aké zranenia v sebe nesú? Aké radosti?
Vyžadovalo to zapojiť do načúvania všetku predstavivosť. Láska je vždy víťazstvom predstavivosti, nenávisť jej prehrou. Nenávisť je abstraktná. Láska konkrétna. V románe Grahama Greena Moc a sláva (1940) hovorí hlavnicht hrdina – ubohý, starý kňaz – tieto slová: „Keď si videl vějířky vrások okolo očí, tvar úst, rastúci chlp, nedalo sa nenávidieť. Nenávisť bola len zlyhaním predstavivosti.“
Potrebujeme prekonať hranice nielen medzi pravicou a ľavicou, nielen medzi rôznymi kultúrami, ale aj medzi generáciami. Mám tú výsadu, že žijem s mladými dominikánmi, ktorých cesta viery sa od tej mojej toľko líši! Mnoho rehoľníkov a kňazov mojej generácie vyrástlo v silne veriacich rodinách. Viera hlboko prenikala náš každodenný život. Dobrodružstvo 2. vatikánskeho koncilu spočívalo vo vykročení do sekulárneho prostredia. Francúzski kňazi nastúpili do továren. Odložili sme rehoľný odiev a ponorili sa do sveta. Jedna rozzúrená sestra, keď ma zbadala v hábite, na mňa vyletela: „Že ešte môžeš nosiť tie staré handry!?”
Dnes už mnohí mladí ľudia – najmä na západe, ale postupne všade – vyrastajú v sekulárnom prostredí, v agnostickom alebo aj ateistickom svete. Ich dobrodružstvo spočíva v objavovaní evanjelia, Cirkvi a tradície. Hábit nosia s radosťou. Naše cesty sú opačné, ale neodporujú si. Musím s nimi kráčať ako Ježiš a učiť sa rozumieť tomu, čo sa dotýka ich srdcí. „O čom ste spolu rozprávali?“ Na aké filmy sa pozeráte? Akú muziku máte radi? Až potom dostaneme slová jeden pre druhého.
Musím si tiež predstaviť, ako oni vidia mňa! Kto som ja v ich očiach? Raz som sa prevážal na bicykli po Saigone s partičkou mladých vietnamských dominikánskych študentov. Bolo to dávno pred rozmachom turistického ruchu. Zajeli sme za roh a tam stála skupina západných turistov. Boli tak rozmerní a obézni a mali tak podivne škaredú farbu. Fakt divní ľudia. V ten moment som si uvedomil, že vyzerám rovnako…
Cestou do Emauz načúvajú učeníci cudzincovi, ktorý ich nazýva zabednencami a odporuje im. Je tiež nahnevaný! Jeho slová ich však začínajú tešiť, rozhohňujú srdce. Nemohli by sme sa počas synody priučiť radostnému potešeniu z nesúhlasu, ktoré vyústi v pochopenie? Hugo Rahner /1900–1968/, Karlov starší brat (ale oveľa ľahšie pochopiteľný!) pojednáva o homo ludens, hravom ľudstve. (3) Naučme sa spolu rozprávať s určitým hravým spôsobom! Podobne ako Ježiš a samaritánka pri studni v 4. kapitole Evanjelia podľa Jána.
V dnešnom prvom čítaní sme počuli, že až sa naplní čas, „námestia mesta budú plné chlapcov a dievčat, budú si hrať na jeho námestiach“ (Zach 8,5). Evanjelium vyzýva každého z nás, aby sme sa stali deťmi: „Amen, hovorím vám: Ak sa opäť nebudete ako deti, iste nevejdete do nebeského kráľovstva“ (Mt 18,3). Pripravujeme sa na Božie kráľovstvo tým, že sa staneme hravými, detskými, nie však detinskými. Niekedy sme v Cirkvi tak neslaní a nemastní, neradostní a prehnane vážni, že nie je divu, že sú ľudia unudení!
Silvestrovskú noc na prahu nového milénia som trávil v Pobreží slonoviny a čakal na let do Angoly. Sedeli sme potme pri pive s niekoľkými dominikánskymi študentmi a klábosili o tom, čo je nám drahé. Radovali sme sa z toho, ako sme rôzni, aké rôzne predstavy máme. Potles pizness z rozdielnosti! Bál som sa vtedy, že mi uletí lietadlo, ale malo tri dni meškania! Rozdielnosť je plodná, generatívna. Každý z nás je plodom báječne odlišnosti medzi mužmi a ženami. Kedykoľvek pred rozdielnosťou utekáme, stávame sa neúrodnými a bezdetnými, vo svojich domovoch i v Cirkvi. Znovu: ďakujem všetkým rodičom, ktorí sú s nami na synode! Rodiny môžu Cirkev veľa naučiť o tom, ako zvládať rozdielnosť. Rodičia sa učia, ako podať ruky deťom, ktoré robia tak nepochopiteľné rozhodnutia, a predsa vedia, že majú stále svoj domov.
Keď dokážeme objaviť potešenie z toho, že si predstavujeme, ako asi naše sestry a bratia dospeli k názorom, ktoré nám prídu tak divné, začne v Cirkvi nové jar. Duch Svätý nám dá dar hovoriť inými jazykmi.
Všimnime si, že sa Ježiš nesnaží prevziať kontrolu nad konverzáciou. Pýta sa, o čom oni rozprávajú; ide tam, kam idú oni, a nie tam, kam by sám chcel ísť; prijíma ich pohostinnosť. Skutočnú konverzáciu nie je možné mať pod kontrolou. Človek sa musí poddať jej prúdeniu. Nemôžeme predvídať, kam nás privedie, či do Emauz alebo do Jeruzaléma. Kam Cirkev zavedie táto synoda? Keby sme to vedeli vopred, nemuseli sme tu byť! Necháme sa prekvapiť!
Skutočná konverzácia je riskantná. Keď sa v slobodnom rozhovore otvárame druhým, budeme premenení. Každé hlboké priateľstvo privádza k bytí nejakú dimenziu môjho života a identity, ktorá tu dosiaľ nebola. Stávam sa niekým, kým som dosiaľ nebol. Pochádzam z báječne konzervatívnej katolíckej rodiny. Keď som sa stal dominikánom, spriatelil som sa s ľuďmi, ktorí mali úplne iné zázemie, a ich politické názory dohánali moju rodinu k šialenstvu! Kým som bol, keď som zašiel domov na návštevu? Ako v sebe zmieriť osobu, jíž som bol doma, s osobou, jíž som sa stal medzi dominikánmi?
Každý rok spoznávam nové a nové bratov, ktorí sa pridávajú k nášmu rádu. Majú rôzne názory a vidia svet úplne inak. Keď sa im otvorím a ponúknem priateľstvo, kým sa stanem? I v mojom pokročilom veku musí zostať moja identita otvorená. V románe Do Not Say We Have Nothing (2016) kanadskej autorky Madeleine Thien /*1974/, ktorý pojednáva o čínskych prisťahovalcoch v USA, hovorí jedna z postáv: „Nikdy sa nesnaž byť jednou jedinou, nerozdelenou ľudskou bytosťou. Keď ťa toľko ľudí miluje, môžeš ostať naozaj len jedným?“ (4) Keď sa otvoríme početným priateľstvám, nebudeme mať úhľadne usporiadanú, striktne definovanú identitu. Keď sa na tejto synode otvoríme jeden druhému, premení nás to. Bude to taká malá smrť a vzkriesenie.
Náš novicmajster na Filipínach mal na dverách cedulku: „Prepáčte, na stavbe sa pracuje!“ Mínil stavbu svojho života. Koherentný výsledok leží teprve pred nami, v Kráľovstve. Vtedy vlk a baránok, prítomní v každom z nás, sa budú pásť spolu v pokoji. Ak máme uzavretú, fixnú identitu vytesanú do kameňa, nikdy nepoznáme dobrodružstvo nových priateľstiev, ktoré rozvinú nové dimenzie toho, kým sme. Nebudeme otvorení priestrannému priateľstvu nášho Pána.
Keď učeníci dorazia do Emauz, útek z Jeruzaléma končí. Ježiš sa tvári, ako by chcel ísť ďalej, ale oni – s nádhernou iróniou – zvú Pána nad sobotou, aby si s nimi oddýchol. „Zostaň s nami, lebo sa pripozdíva a deň sa už nachýlil“ (Lk 24.29). Ježiš prijíma ich pohostinnosť, podobne ako traja cudzincí v 18. kapitole knihy Genesis prijali pohostinnosť Abrahámovu. Boh je naším hosťom. I my musíme byť pokorní, aby sme sa mohli stať hosťami. Nemecká predloha hovorí, že musíme opustiť „pohodlné postavenie tých, ktorí ponúkajú pohostinnosť a nechať sa pozvať do existencie tých, ktoré sprevádzame na ceste ľudskosti“.
Marie-Dominique Chenu OP /1895–1990/, jeden z predchodcov reforiem 2. vatikánskeho koncilu, chodil po večeroch von, aj keď už mu bolo osemdesiat. Chodil načúvať odborovým predákom, akademikom, umelcom, rodinám… a prijímal ich pohostinnosť. Keby sme večer zašli na pivo, pýtal by sa: „Čo si sa dnes dozvedel? S kým si posedel? Aké dary si dostal?“ Cirkev na každom kontinente má dary pre univerzálnu Cirkev. Aby som uviedol nejaký príklad: moji bratia v Latinskej Amerike ma naučili načúvať chudobným, hlavne nášmu milovanému bratovi Gustavu Gutiérrezovi /*1928/. Budeme im tento mesiac načúvať v našich debatách? Čo sa naučíme od našich bratov a sestier z Ázie a Afriky?
„Keď bol s nimi pri stole, vzal chlieb, pronesl nad ním požehnanie, rozlúpol ho a podával im. Vtom sa im otvorili oči a poznali ho. On im však zmizol“ (Lk 24,30–31). Otevřeli se jim oči. Naposledy sme tú vetu počuli v situácii, keď Adam s Evou pojedli zo stromu života, otvorili sa im oči a poznali, že sú nazí. Preto niektorí starovekí komentátori spatřovali v emauzských učeníkoch Kleofáša a jeho ženu, manželský pár, ktorý predstavoval nového Adama a Evu. A teraz jedia chlieb života.
A posledná krátka myšlienka: Keď im Ježiš zmizne z očí, hovoria si: „Či nám nehorí srdce, keď k nám na ceste hovoril a odhaloval zmysel Písma?“ (Lk 24,32). Je to akoby si teprve potom, ex post, boli schopní uvedomiť radosť, ktorú zažívali cestou s Ježišom. Svätý John Henry Newman /1801–1890/ povedal, že jedině keď sa ohlédneme za svojim životom, začneme si uvedomovať, že bol Boh celú dobu s nami. Prosím, aby to bola aj naša skúsenosť.
Počas synody budeme ako učeníci. Občas si nebudeme vedomí toho, ako v nás Pánova milosť pôsobí, a budeme si možno myslieť, že je to všetko strata času. Ale prosím Pána, aby sme si potom, keď sa ohlédneme späť, uvedomili, že Boh bol po celú dobu s nami a že nám horí srdce.
[1] „La megliu parola è chiddra chi nun si dici“
[2] „humili cordis intelligentia“
[3] Man at Play or Did you ever practice eutrapelia? Translated by Brian Battershaw and Edward Quinn, Compass Books, London, 1965
[4] Granta, London, 2016, p. 457
