P. Gorazd Cetkovský, O.Carm.
Veľa počujeme a čítame. Len časť z toho nás zasiahne hlbšie. K tomu sa potom vraciame opakovane. Pre mňa sú takými myšlienkami tie, ktoré vám tu predkladám. Uvažovali sme o nich pri celonárodnom stretnutí terciárov v roku 2003. Odvtedy sa mi občas a úlomkovito vybavujú znova. Vrátil som sa k nim teda starostlivejšie, hovorili sme o nich pri terciárskych stretnutiach v priebehu septembra a októbra tohto roku, „učesal“ som ich do podoby, vhodnej pre stránky nášho časopisu, a teraz nám ich predkladám. Vtedy pred onými dvanástimi rokmi končil rok ruženca...
1. Ruženec je modlitbou, spojenou s celým naším životom
Dokument Rosarium Virginis Mariae (RVM), ktorý k roku ruženca napísal Ján Pavol II., nám priniesol mnoho podnetov pre náš duchovný život. Sv. Otec v liste niekoľkokrát spomenul, že bohatstvo ruženca je veľké. My sa v tomto zamyslení pridržíme len jednej krásnej stránky modlitby ruženca, ktorú vyzdvihol. Totiž: ruženec je modlitbou tesne spojenou s ostatným naším životom.
Ján Pavol II. hneď na začiatku listu napísal, že „poslaním ruženca je prinášať plody svätosti“ (čl. 1). A toto prinášanie plodov sa určite deje nielen vtedy, keď sa modlíme, ale aj potom, keď svoje modlitby „necháme“ a ideme „niečo robiť“, keď vykonávame bežné práce a vybavujeme najrôznejšie záležitosti. Práve vtedy máme prinášať plody svätosti. A k tomu má ruženec tíšiť. V inom článku citovaného listu hovorí Ján Pavol II. o tom, že bohatstvo ruženca je tiež jeho „harmónia s požiadavkami každodenného života“ (čl. 28).
To je veľmi lákavá ponuka. Mnohokrát som si, keď sme v seminári pri príprave na kňazstvo alebo v novice pri spoznávaní karmelskej tradície boli vedení k pravidelnému rozjímaniu, hovoril, že moja vnútorná modlitba nesmie byť „skleník“, v ktorom je síce veľmi vlídne prostredie, ale ktorý je starostlivo oddelený od toho ovzdušia, v ktorom trávim zvyšok dňa. Bosý karmelitán P. David Peroutka toto vyjadruje podobným prirovnáním: (nie je správne) „jednať s Bohom iba v akéhosi oddelenom »parádnom pokoji« svojho vedomia.“1
Nazrime z iného uhla: všetci túžime po „celistvosti“ nášho života. Po tom, aby náš život tvoril jeden súdržný, pekný a súladný celok. Vadí nám, keď sami seba pristihujeme pri nejakej „rozpolcenosti osobnosti“ (hoci sa jej dopustíme nevedome), napríklad keď pred chvíľou som sa modlil, a teraz robím niečo, čo tomu vôbec neodpovedá... Pred chvíľou som prijal Pána v eucharistii do svojho srdca, vítal som ho – a teraz som sa toľko rozčúlil na druhého človeka... A obrovskou bolesťou a hanbou v tomto ohľade je, keď u seba odhalíme nejaké polovedomé alebo dokonca vedomé farizejstvo. Keď vedome robíme niečo iné a niečo iné hlásame. S tým sa naše okolie nevie vyrovnať. To býva „antisvedectvo“, ktorého dôsledky pretrvávajú potom po dlhú dobu. My to väčšinou poznáme v miernejšej podobe: usilujeme o onú jednolitost nášho života, a nedarí sa nám jej dosiahnuť. Preto si pripadáme ako „rozpoltení“, roztrhnutí na kusy. Takže keď Ján Pavol II. napísal o ruženci, že pomocou neho sme tej vytúženej jednolitosti blízko a že skrze túto modlitbu vedie cesta k harmónii nášho každodenného života, potom jeho slová v nás zosilňujú túžbu k nej dospieť.
V tejto chvíli by som do našej úvahy vložil pripomenutie úplne základných myšlienok o modlitbe ruženca. Istotne pre vás nebudú nové. Ale obvykle stojí za to vracať sa k základom a upevňovať ich. Ruženec je ľudovou kontemplatívnou modlitbou západnej cirkvi. (Východná cirkev pozná ako ľudovú kontemplatívnu modlitbu napríklad modlitbu Ježišovu, ale to zmieňme len na okraj a zostaňme u ruženca.) Ruženec je modlitba ľudová, teda veľmi prostá, dostupná každému, aj keby nevedel čítať. A čo znamená, že ide o modlitbu kontemplatívnu? Ak si pamätám naspamäť modlitby Verím v Boha, Otče náš, Zdravas Maria a poznám poradie jednotlivých ružencových tajomstiev, takže dokážem celý ruženec bez chyby odrecitovať – to ešte neznamená, že rozumiem ružencu. V tomhle býva kameň úrazu pre deti alebo pre tých, ktorí ešte ružencu dosť neporozumeli: vnímajú ho ako modlitbu „ústnu“ (pri ktorej ide iba o starostlivú recitáciu) a mnohonásobné opakovanie tých istých slov im pripadá bezduché a nudné.
Ale kontemplatívna povaha modlitby ruženca znamená, že dôležité je to, čo je pri ruženci „za slovami“, ktoré recitujeme, nie v nich samých. Slová tu hrajú iba rolu pomôcky, nástroja. Rád túto ich funkciu prirovnávam k roli zábradlia: pomáha nám udržať sa na správnej ceste. Ale potom, čo najprv krátko preveríme jeho spoľahlivosť, pri chôdzi si potom zábradlie samo nijako zvlášť neprezeráme. Pridŕžame sa ho, ale dívame sa pred seba! Tak aj pri ruženci: recitujeme modlitby, ale snažíme sa svojím vnútorným zrakom zahľadieť sa „ďalej“ – do jednotlivých tajomstiev zo života Pána Ježiša a Panny Márie: počala ho z Ducha Svätého, navštívila s ním Alžbetu atď. A úplne rovnako ako pri chôdzi: keď pri modlitbe „zavrávoráme“, to znamená, keď naše myšlienky vybočia zo zvolenej cesty a vynesú nás niekam inam, potom recitácia ústnych modlitieb pri ruženci nás snáze udrží vo správnom smere – ako zábradlie, na ktoré pri zakolísaní narazíme alebo ktorého sa pevnejšie chytíme.
Ešte jedna drobnosť mi robí radosť. Odborníci hovoria, že ruženec vznikol tak, že pútnici a mnísi v dávnych storočiach sa modlívali 150 žalmov, prostí veriaci ich napodobňovali a tak sa modlili 150 otčenášov. Nakoniec sa prax ustálila na modlitbe 150 zdravasov, rozdelených na desiatky. (Rúženec svetla navrhol až Ján Pavol II.) Takže dnes pri modlitbe ruženca rozjímame o živote Pána Ježiša a pritom hovoríme na Pannu Máriu – zdravasu sa obracajú k nej. To znamená: dívať sa na Ježiša a jeho život a rozumieť mu sa učíme od Panny Márie! S ňou zaujímame jej uhol pohľadu.
Vráťme sa k myšlienke, ktorú sme začali: ruženec je modlitbou tesne spojenou s ostatným naším životom. Pokúsme sa o bližšie pochopenie, ako to Ján Pavol II. myslí. Odvoláva sa na svoju vlastnú skúsenosť. To je pre nás veľmi zaujímavé. (Vždy keď sa zdrženlivý kazateľ „zabudne“ a pustí nás do svojho vnútra, upúta nás to. Cítime, že v tej chvíli hovorí naozaj zo života.) Ján Pavol II. napísal sám o sebe: „Sveril som do tejto modlitby mnohé starosti a našiel som vždy útechu“ (čl. 2). Ďalej pokračuje: „vložený som do nej prvý rok svojho pontifikátu.“ Každý začiatok je ťažký a je ľahké si domyslieť, že aj prvý rok služby pápeža pre neho nebol ľahký. So spoľahnutím sa na modlitbu ruženca vtedy svoju službu Petrova nástupcu začal a po dvadsiatich piatich rokoch vo svojom spomenutom liste napísal: „Dnes (...) túžim urobiť to isté,“ teda: opäť vložiť všetko, čo prežívam, do modlitby ruženca.
Je-li pre nás ruženec kontemplatívnou modlitbou, zameriavajúci nás na život Pána Ježiša a Panny Márie, potom si pri ňom často pripadáme, ako by sme stáli medzi dvoma „svetmi“. Jeden svet sú naše starosti – a to je svet mnohokrát uspěchaný, bolestivý, obsahujúci neistoty a tápania... A druhý svet je naša modlitba, život Pána Ježiša a Panny Márie. Recitujeme zdravasu, prechádzame jednotlivé tajomstvá, snažíme sa do nich ponoriť.
Ak Ján Pavol II. hovorí, že svet svojich starostí zveril do tejto modlitby a našiel vždy útechu, položme si jednoduchú otázku: Ako sa „vkladajú“ starosti do ruženca? Ako sa to robí? – A keď to urobíme, nebudeme si potom vyčítať, že sme boli pri modlitbe roztržití? Pretože pri desiatku sa rozjímа o tom, ako Panna Mária porodila Ježiša v Betleheme. Mám do neho vložiť to, že ja neviem, ako si mám počínať pri výchove detí? V ruženci sa rozjíma o tom, že Panna Mária je korunovaná Kráľovnou neba i zeme; mám do toho vložiť svoje trápenie, že si nerozumieme so susedmi? Ako teda vkladať do ruženca svoje starosti?
Pápežský list vysvetľuje, čo má Ján Pavol II. na mysli, v článku 25. Nejdřív to nazýva „antropologická dimenzia“ ruženca a potom to osvietľuje pekne prosto: „Kráčajúc po cestách Kristových, ktoré sú rekapituláciou, odhalením a spásou ciest ľudských, staneme pred obrazom skutočného človeka.“ My sme zvyknutí na to, že v ruženci rozjímame o Pánu Ježišovi a o Panne Márii. Aký bol ich život? Kto je to Ježiš? Akou ženou je Mária? A sv. Otec pobáda, aby sme svoj pohľad rozšírili, a ukazuje: v ruženci tiež poznávam, kto som ja. Kto je človek. Alebo doslovne: „aká je pravda o človeku“. A v tomto zmysle cituje svá slova, ktoré napísal už skôr a k nimž sa teraz opäť hlásí: „ruženec tepe v rytme ľudského života.“
Kto sa modlí ruženec, ten vníma tep ľudského života v zmysle: vidí, ako na ľudský život pohlíži Boh. Všimnime si starostlivejšie slov, ktoré sme teraz citovali. V ruženci je rekapitulácia toho, čo v sebe zahŕňa ľudský život, zhrnutie toho – ako sa dnes nečesky hovorí – „o čom je“ život. Pri ruženci nám to dôjde lepšie, než keď to proste prežívame. Pri ruženci sa na to dívame z určitého nadhľadu, s Pannou Máriou a skrze Krista. A tak sa nám môže lepšie odhaliť podstata, keď vnímame súhrn, rekapituláciu. A ruženec je aj spásou ľudských ciest. V ruženci vidíme ľudský život nielen v súhrne a jasnejšie, ale skrze modlitbu sa našemu životu dostáva aj uzdravenie!
Ján Pavol II. vysvetľuje napríklad konkrétne: „Kontemplácia Ježišovho narodenia nás učí chápať posvätnosť života.“ Nielen života jedného betlehemského Dítěte, ale všetkých detí. „Pohľad na dom v Nazarete zjavuje prvotnú pravdu o rodine podľa Božieho plánu.“ Teda o rodine vôbec, o každej rodine! Alebo pri modlitbe slávneho ruženca: „kontemplujeme-li Krista a jeho Matku v sláve, spoznáme cieľ, ku ktorému sme všetci povolaní, ak sa necháme premeniť a uzdraviť Duchom svätým.“ Čiže v ruženci poznávame nielen život Pána Ježiša a Panny Márie, ale tiež sa nám ozrejmuje, kto sme my a aký je Boží zámer s nami.
Ján Pavol II. toto svoje vysvetlenie končí slovami: „Dá sa povedať, že každé správne spôsobom rozjímavé ružencové tajomstvo vrhá svetlo na tajomstvo človeka.“ Tieto slová nám dávajú poznať, ako sa ony dva svety – svet našich starostí a svet života Ježišovho a Mariina – stretávajú. Pohlížiac pri ruženci svojím vnútorným zrakom do Ježišovho a Mariinho života, neutíkame do iného sveta, ako keď si niekto pustí film, aby sa odreagoval od všetkého, čo ho tísni. Ten „film“ udalostí, ktorý nám predstavujú ružencové tajomstvá, totiž zároveň vypovedá mnoho o nás samotných, a je tak zdrojom svetla do sveta našich starostí!
V tomto zmysle je pre nás ruženec svetlom aj do sveta našich starostí, aj keď pri ňom nepremýšľame priamo o nich. Ruženec nám dáva svetlo, s akou úctou máme pristupovať k druhým ľuďom. Ako starostlivo sa máme venovať našim deťom, predsa len sme predtým rozjímali o inom Dieťati a o iných rodičoch. Takto nás má ruženec ovplyvniť, vnútorné zasiahnuť a má pozmeniteľne pretvárať ten svet našich starostí. Pozorne nahliadnuc Ján Pavol II. tu teda od obrazu vkladania starostí do ruženca, ktorý zmienil, prešiel k prirovnaniu prijímania svetla.
Ale aj ten pôvodný prípad vkladania starostí do ruženca nakoniec vo svojom liste zmieňuje ešte raz: „Zároveň sa stáva úplne prirodzeným prinášať na tieto stretnutia so svätým ľudstvom Vykupiteľa mnohé problémy, úzkosti, námahy a plány, ktorými sa náš život vyznačuje. „Na Hospodina slož svoju starosť, postará sa o teba“ (Ž 55,23). Rozjímať s ružencom znamená složiť svoje bremeno pred milosrdné srdce Krista a jeho Matky.“
My si tu uvedomujeme: áno, určite nie vždy, keď sa ruženec modlíme, máme v úmysle snažiť sa o modlitbu výslovne kontemplatívnu. Modlíme-li sa ruženec v chvíľach veľkej tísne, potom sa nám určite nepodarí ponoriť sa sústredene do ružencových tajomstiev. Modlitba zostane viac modlitbou iba ústnou, ale predsa nám „vyplavuje“ zo srdca nepokoj, strach, vlieva nám dôveru v Božiu pomoc, posilňuje našu odovzdanosť voči Bohu, postupne nás mení. Inokedy berieme ruženec ako ústnu modlitbu, ktorú jednoducho Bohu prinášame – darujeme mu ju – s prosbou za niekoho nám blízkeho alebo za nejakú záležitosť. A inokedy nám pri ruženci ide jednoducho o to, prodlievať u Panny Márie a u Ježiša, aniž by sme smerovali k hĺbkam rozjímania... Ten svet našich starostí máme proste v sebe a on pri modlitbe je nejak „dotýkaný“ prítomnosťou Pána Ježiša a Panny Márie.
A tak Ján Pavol II. onen článok 25 svojho listu uzatvára: „áno, táto modlitba skutočne „tepe v rytme ľudského života“, aby jej sladila s rytmom života božského, v radostnom spoločenstve Nejsvätejšej Trojice – vytúženým cieľom nášho bytia.“
2. Modlitba za konkrétne plody rozjímania po každom desiatku
Vo spomenutom liste podáva Ján Pavol II. niekoľko „zlepšovacích návrhov“ k našej modlitbe ruženca. V čl. 35 zmieňuje jeden, u nehož nám prísľubuje: „Ruženec tak bude s väčšou účinnosťou vyjadrovať svoje prepojenie s kresťanským životom.“ To je krásny výraz: prepojenie! Prepojenie modlitby so všetkým ostatným, čo k nášmu životu patrí. O to nám tu od počiatku ide a toto nám Ján Pavol II. teraz sľubuje.
Ale v čom spočíva onen jeho návrh? „Kontemplacie bude môcť lepšie vyjadriť celú svoju plodnosť, zakončíme-li každé z tajomstiev modlitbou za obdržanie určitých plodov z rozjímání.“ Sme tu teda pobádaní zakončiť každé svoje rozjímání o jednotlivom tajomstve (každý desiatok) modlitbou za to, aby Boh nášmu rozjímaniu dal priniesť konkrétne plody. Nestačí, že v našom srdci vyvstali hlboké myšlienky alebo vytryskol gejzír silných citov, ale dôležité je, aby naše rozjímanie v našom živote skutočne prinášalo plody. Pápež pobáda: poprosme za to! Venujme chvíľku spontánnej prosbe za to!
Taká prosba je obsiahnutá v modlitbe, ktorú sme zvyknutí končiť celú modlitbu ruženca. Prosíme: „keď v posvätnom ruženci Panny Márie o týchto tajomstvách rozjímame, ať aj podľa nich žijeme a dosiahneme to, čo sľubujú.“ Ale Ján Pavol II. odporúča, aby sme za konkrétne ovocie prosili po každom desiatku – v priamej návaznosti na námět rozjímania, ktoré končíme. Tedy ak sme napríklad rozjímali o Ježišovej pokore pri jeho narodení v Betleheme, neopomenieme na záver poprosiť o pokoru aj po seba! Bude užitočné takto rozjímanie vždy zhrnúť a zavŕšiť.
Táto drobnosť má podľa mojej skúsenosti veľký význam. Akonáhle sa na konci desiatku snažím niekoľkými vlastnými zhrnúť, o čom som rozjímal, a pripojiť k tomu spontánnu prosbu, často mi pri tom dôjde, že som vlastne vôbec nerozjímal! To je poznanie nelichotivé, ale prospešné. Dáva mi príležitosť pokúsiť sa rýchlo „dohoniť“, čo sa dá, aspoň krátkou myšlienkou sa vrátiť k rozjímavému tajomstvu.
A navyše: prosba je vždy adresná. Môže sa stať, že som rozjímání prežil ako zamýšľanie o Bohu, aniž by som sa naň obracal. Ako to kedysi obrazne vyjadril pán profesor Heller, v takej modlitbe určujeme Bohu rolu len kulisy, nedávame mu možnosť naozaj sa do modlitby zapojiť... Kdežto prosba je zo svojej podstaty adresná a privedie ma k tomu, aby som Boha alebo Ježiša oslovil, zameral sa naňho priamo.
Ako takú krátku prosbu za plody rozjímání môžeme do svojej modlitby ruženca vložiť „technicky“, to je treba hľadať, skúšať. Keď sa modlíme ruženec sami, je to najjednoduchšie. Keď sme si tieto myšlienky promýšľali pri terciárskych stretnutiach a potom sme sa ruženec modlili, dohodli sme sa vopred a po každom desiatku sme ponechali chvíľu ticha, do ktorej každý, kto chcel, mohol vysloviť takú modlitbu za plody, ktorá mu z jeho rozjímání vytanula.
3. Modlitba za plody rozjímání na záver rozjímavé modlitby v Karmelu
To, o čom tu uvažujeme, veľmi súvisí s karmelitánskou tradíciou. Nemyslím tým, že by existovala nejaká špeciálna karmelitánska pojednania o ruženci, o tom, ako sa ho modliť. Niečo také nepoznám. Ale veľmi dôkladná je tradícia Karmelu o vnútornej modlitbe všeobecne, o rozjímaní. Kedy nejde len o to, ako sa pomodliť sústredene nejakú ústnu modlitbu, hoci by išlo aj o samotný breviár, ale ako svoje srdce viac otvoriť Bohu. Naši bratia a sestry v našich kláštoroch sa od čias svätej Terezky z Avily (1515–1582) o rozjímavú modlitbu so železnou pravidelnosťou snažili, premýšľali ju a písali celé knihy o tom, ako pri nej správne postupovať. A ruženec nie je nič iného, než jedna konkrétna podoba rozjímania. Už sme si jasne pripomenuli: dôležité je to, čo sa deje „za“ recitovanými slovami alebo – iným obrazom – pod ich povrchom. Tam teprve sa skrýva samotná hĺbka modlitby.
To, čo nám Ján Pavol II. navrhol urobiť po každom desiatku, to nám vlastne kladú na srdce aj karmelitánski učitelia modlitby, keď popisujú schéma rozjímania – ako má dobre rozjímanie prebiehať. Naša doba síce nemá priveľa záľuby v dôvtipnej sebekázni, ale oni radi premýšľali správny, dôkladný postup pri modlitbe. A i im šlo o to, aby s našou modlitbou bolo zdravo prepojené a aby bola posilnená všetkým ostatným, čo cez deň prežívame.
Ján Pavol II. navrhol, aby sme na záver každého desiatku poprosili za plody nášho rozjímání. Naši karmelitánski učitelia modlitby nám radia vždy uzatvárať rozjímavú modlitbu najlepšie tromi záverečnými časťami, ktorými majú byť:
- Podekovanie Bohu.
- Obetovanie seba Bohu:
- jednak všeobecné: „Patrím ti, chcem ti slúžiť,“
- ale aj skrze konkrétne predsavzatie. (Toto možno dnes počujeme neradi, dnešná mentalita si nelibuje v úkone vôle. Ale nič naplat, naši učitelia modlitby nás k tomu vedú.)
- Prosebná modlitba.
A práve o tú prosebnú modlitbu mi tu ide. Čo sa presne mieni prosebnou modlitbou v tejto fáze rozjímání? Bosý karmelitán bl. Ján od Ježiša a Márie v príručke modlitby Schola de oratione, ktorú napísal v roku 1611, vysvetľuje, že tu ide o to, čo svätá Terezka od Ježiša vyjadrila slovami: „svolávať Božiu milosť na svet.“
A teraz sa opovažujem odporovať uznávanej autorite. Návody bosých karmelitánov k rozjímavé modlitbe sa údajne pridržovali náuky dominikána, ctihodného Ľudovíta z Granady (1504–1588). Jeho návod k prosebnej modlitbe na záver rozjímání 2 pobáda prosiť: za všetky národy sveta, aby poznali a chválili jediného, pravého Boha, za pastiera cirkvi, za vládcu, za cirkev, za trpiacich a potom aj sami za seba, za to čo, potrebujeme najviac. Za odpustenie svojich hriechov a za pomoc proti tým pokušeniam, ku ktorým máme najväčší sklon. A nakoniec Ľudovít odporúča: „Zakončime potem prosbou o Božiu lásku a pri nej zostaňme najdlhšie, žiadajúc Pána o túto cnosť s vrúcimi citmi a túžbami, neboť v nej je všetko naše dobro.“ To všetko sú určite oprávnené úmysly k prosebnej modlitbe. Ale chýba tu návaznosť na to, o čom sme rozjímali! Nie je škoda túto návaznosť stratiť?
Návaznosť medzi rozjímáním a prosebnou modlitbou na záver rozjímání veľmi dobre vnímal karmelitán P. Ján Brenninger (1890–1946). Vo svojej knihe, shrnující karmelitánsku spiritualitu, píše:3
„Aj keď môžeme svoje prosby prednášať Bohu v každom čase a naše potreby nás k tomu naozaj nutia ustavične, predsa rozjímání je k tomu zvláštnou príležitosťou, pretože rozjímáním samým lepšie nahliadame svoje potreby a všetku svoju biedu a nedostatočnosť a sme zapalovaní túžbou dojít k Bohu. A navyše: čo zmôžu naše dobré predsavzatia, ktoré k rozjímaniu podstatne patria, nie je-li nám k ich vernosťou uskutočneniu daná milosť a sila shůry?“
Preto on uvádza poradie úmyslov našich proseb takto: „Predovšetkým teda prosme o milosť uskutočňovať to a dosiahnuť to, o čom sme v rozjímání poznali, že je to pre nás nevyhnutné alebo užitočné alebo že nám to chýba, ako napríklad vykořenění niektorej neľutosti.
Potom však môžeme prejsť k niektorým všeobecnejším prosbám ako za nás, tak za druhých, stále pozorné verní vnútornej dispozíciu, ktorú sme prežili, a (verní) vanutí a vedeniu Ducha Svätého.“ A Ján Brenninger uzatvára: „Ostatne čím hlbšie bude naše rozjímání, tým skôr a dokonalejšie budeme prosiť, a čím vŕtnejšie budeme prosiť, tým hojnšie plody vydá naše rozjímání.“
4. Modlitba za plody rozjímání na závěr rozjímavé modlitby u nekarmelských autorov
Sv. Ignác z Loyoly kladie do záveru rozjímání časť, ktoré hovorí „rozhovor“ (s Kristom, s Pannou Máriou, strážnym anjelom ap.). Iní autori záverečnú časť rozjímání nazývali „výstup“ (v zmysle: vystúpiť zvnútra von, nie zdola nahor). Ján Ev. Urban spája oboje, keď píše: „Výstupom ovšem nie som mimo rozjímání. Idem na práh a na prahu je celkom rozmluva o tom, čo som rozjímal. Rozmluva oživuje celé rozjímání, v nej vyprošujeme si milosť, zvlášť milosť pomáhajúcu, aby sme plnili predsavzatia; bez nej buď na predsavzatia zapomenieme, alebo budeme nerozhodní a chabí je vykonávať. Srdečne a pokorne rozmlouváme s Spasiteľom, s Matkou Božou, s anjelom strážnym o tom, čo sme prijali, či prosíme o pomoc. Detinsky a dôverne povieme Pánu všetko, čo nás tíži a bolí.“4
5. Modlitba za plody je koniec i začiatok
Vnútornou modlitbou sa náš život mení. Rozjímame o Kristovi alebo o nejakej situácii z jeho života alebo zo života Panny Márie, uvedomujeme si, ako oni jednali a čo je v tých udalostiach vystihnuté o nich, ale i o človeku všeobecne. A pretože i my sme ľudia a poznáme svoje slabosti i Božie dary, ktorých sa nám dostáva, tak naše rozjímání končí modlitbou za plody, v ktorej to, o čom som rozjímali na Kristovi alebo na Panne Márii alebo na človeku všeobecne, vzťahujem na seba a prosím, aby sa to na mojom živote naplňovalo. Aby môj život tomu odpovedal. Prosím za konkrétne plody svojho rozjímání. Ten „lieč“, tú krásu, dobro, múdrosť, ktoré som zahľadel v rozjímání, sa snažím pojmout do seba, prosiť o to, aby ich Boh vložil do môjho života. O toto ide v modlitbe za plody rozjímání. Jej zdrojom je končiace sa rozjímání, ono touto moju modlitbou doznieva (v najkrajšom zmysle slova). Na konci ružencového desiatku alebo rozjímání nad Písmom súhrnným pohľadom obsiahneme a na seba vzťahneme to, na čo sme vnútorným zrakom hľadeli a čo sme ešte plní...
Ale rovnako tak je zdrojom mojej modlitby za plody rozjímání aj vidina toho, čo ma čaká za chvíľu, dnes – v tento deň či týždeň (tak pri nedelnej modlitbe). To už sa rysuje na mojom obzore: čo budem teraz prežívať, kam pôjdem, až odložím svoj ruženec alebo zaklapnem Písmo. K akým ľuďom odídem a že sa na to musím pripraviť, vyprosiť si pre to od Boha silu. (Aj keď samozrejme skúsenosť nás učí, že v tomto musíme byť opatrní: naše predstavy sa často nevyplnia, vidíme veci príliš čierne alebo naopak ružovo.) A tak je modlitba za plody rozjímání vlastne zároveň modlitbou prípravnú – prepojenú s tým, čo mám ďalej pred sebou.
6. Obecná múdrosť si to uvedomuje tiež
Latinské úslovie hovorí: „Finis coronat opus“ (koniec korunuje dielo). Čo česky vyjadrujeme ľudovo: „Koniec dobrý, všetko dobré.“ Ale nejde iba o to pohlídať si záverečný dojem. Keď niečo dobré vyvrcholí, nemá to tým i skončiť! Šikovní učitelia na záver vyučovacej hodiny zopakujú, čo prebrali, a overia si, ako to žiaci pochopili. Kňazi sa pre kázanie snažia starostlivo si pripraviť jeho záver: dobrý rečník si hlídá, čo chce sdělit, jak dlouho bude mluvit a čím chce skončit. A mohli by sme si spomenúť aj na iné príklady úsilí o to, aby naše úsilie nezostalo neplodné, alebo ako dnes hovoria mladí ľudia: „aby to nevyšlo“ Práve tomu slúži modlitba za plody.
