Ó, môj pravý Bože a Pane! Pre dušu, ktorú unavuje samota spôsobená Vašou neprítomnosťou, je veľkou útěchou vedomie, že ste vo skutočnosti prítomní všade. Avšak keď sa vzmáha prudkosť lásky a veľké poryvy tohto trápenia, čo jej prospeje, môj Bože? Veď rozum je rozrušený a schopnosť rozpoznať túto pravdu sa ukrýva, takže to duša nedokáže vycítiť ani spoznať.
Poznáva len to, že je od Vás vzdialená, a nepřipúšťa nijaký liek. Srdce, ktoré veľmi miluje, totiž nepřipúšťa nijakú radu ani útěchu. Iba od toho, kto je zranil.
S akým slitením a s akou pôvabnosťou, s akou rozkošou a s akou nežnosťou a s akými velikánskymi prejavmi lásky liečíte tieto rany, ktoré ste spôsobili šípmi tej istej lásky! Ó, môj Bože a Odpočinku od všetkých mojich trápení, ako som hlúpa! Ako by mohli existovať ľudské prostriedky k liečeniu toho, čo ochorelo pôsobením božského ohňa?
(Terezie od Ježiša, Zvolanie duše k Bohu, 16,1.2;
pracovný preklad Vojtecha Kohuta OCD)
