Ku 300. výročiu objavenia „Školy ctnosti“
P. Michael Plattig O.Carm.
Pred 300 rokmi v r. 1693 bola nájdená v Bambergu kniha s názvom „Jasný a jednoduchý spôsob, ako sa venovať vnútorné modlitbe“. Obsahuje súhrn náuky o modlitbe a spiritualite „Tourskej reformy“, ktorá vyšla v 17. storočí z Francúzska (provincie Tours), rozšírila sa v celom Karmelitánskom ráde starého observancia a pôsobila až do nášho storočia. Autor, P. Hyacint a Matre Dei (od Matky Božej) (1652–1723) bol lektor teológie, novicmajster, preátor rôznych kláštorov a provinciál hornonemeckej karmelitánskej provincie a napísal túto knihu ako návod pre novice, teda pre začiatočníkov v modlitbe. Ďalšie vydania (doteraz je známych päť nemeckých a tri latinské) nesú titul „Nová duchaplná a poučná škola ctnosti, v ktorej je spôsob a správanie ako sa venovať vnútorné modlitbe a užitočne kráčať v prítomnosti Božej“, preto v ďalšom texte bude dielo skrácované na „ŠC“ (škola ctnosti). Považujem podnety tejto školy modlitby, preložené do našej bežnej reči, za úplne aktuálne a časové, preto by som ich chcel krátko a vo výbere popísať.
Základným predpokladom je viera v prítomnosť Božiu, keďže tak cituje ŠC sv. Pavla zo Sk 17,28: „… v ňom žijeme, hýbeme sa a sme…“
Rozlišujú sa tri spôsoby prítomnosti Božej:
Na cvičenie v týchto spôsoboch odporúča ŠC rôzne formy modlitby.
Obraznú prítomnosť cvičí modliaci sa s pomocou svojej predstavivosti, že si v duchu vybaví, ako Ježiš s ním ide, že stojí pri ňom, že ho sprevádza. Sem patrí aj čítanie Písma, rozjímanie o živote Ježiša, predstava, že som bol účastníkom týchto udalostí. ŠC odkazuje na Tereziu z Avily ako učiteľku nazírania. Sem patrí tiež pokyny rehole karmelitánskeho rádu, ktoré karmelitánovi kladú na srdce uvažovanie o zákone Pánovom (Písmu sv.), a to vo dne v noci, t.j. ustavične (srv. kap. 7), a v nej je karmelitán popisovaný ako človek, v jehož ústach a srdci má prebývať celé bohatstvo slova Božieho, z ktorého môže vytvárať svoju činnosť (srv. kap. 14).
Pri tomto rozjímání nejde o čisté výtvory predstavivosti, ako dokladuje metóda modlitby direkcí (smerov). Ide vždy o to, rozjímať o svojom vlastnom konaní na pozadí textov Písma sv. a z neho dostať podnet a smernicu. P. Carlos Mesters O.Carm., exegeta v Brazílii, k tomu používa výmluvný obraz: ako televízor musí byť napojený na anténu, aby dostal ostrý obraz, rovnako musí byť život napojený na Písmo, aby dostal ostrosť a kontúry. Pohyb teda prebieha v tomto pohľade od života k Písmu a od Písma k životu. Pri tom nemožno Písmo chápať ako kuchársku knihu podľa návodu „vezmi…“, ani ho nemožno používať jednoducho ako zásobáreň zbožných výrokov, ale proces tohto prenosu je dosť komplikovaný a podľa okolností zdĺhavý, vyžaduje teda trpezlivosť a vytrvalosť. Ide o hľadanie odpovedí a podnetov Písma sv., života a posolstva Ježišovho, pre môj život. Pri tom prirodzene nemôže byť každý text, každé slovo, každá udalosť rovnako dôležitá, vždy to budú len niektoré texty, snáď mnohokrát len slová, ktoré zasiahnu a budú vhodné, ktoré však povedú ďalej, a to je dôležité. Pretože sa (dúfajme) stále vyvíjame, tak sa budú v priebehu nášho vývoja meniť biblické miesta, ktoré sú práve aktuálne.
V ŠC ide teda o tento prenos Písma, plný obrazov a činorodý, do nášho života. Je to druh meditovania, o ktorom sa hovorí u Márie, kde stojí: „Maria uchovávala všetky udalosti vo svojom srdci a uvažovala o nich“ (Lk 2,19). Je to rozjímanie o udalostiach, skutočnostiach na pozadí našej viery, ktorých základným prameňom je Písmo sv. Rozjímání, ktoré vystačí bez nákladnej techniky a vyučovania, ktorého predmetom je jednoducho vlastný život a zážitok. Meditovaním sa pôvodne nemyslí náuka o modlitbe v určitej telesnej polohe, ale neustále zaznievanie žalmov a slov Písma a rovnako rozjímanie Písma, až vydá svoju poslednú oživujúcu šťavu, a to každý deň.
Pri cvičení rozumovej prítomnosti ide o užívanie ľudského rozumu, je teda myslené skôr uvažujúce poznanie, napr. poznávanie Stvoriteľa vo všetkom stvorení a jeho ďakovné velebenie. Ide o to, uvažovať o väčších súvislostiach nášho života pred tvárou Božou, v modlitbe k nemu. K tomu slúžia opäť návody (direkcie), ďakovné modlitby a tiež strelné modlitby.
V direkcii (= riadiť rovne) sa moje jednanie vedome uskutočňuje pred Božou tvárou, moje konanie sa postaví do súvislosti so spásnym jednaním Boha. V rozjímání o tom sa potom ukazuje, do akej miery moje jednanie zodpovedá vôli Božej alebo nie. To je prirodzene často obtiažne a zdĺhavé, než sa zdá, pretože tak jasná a zreteľná práve každý deň Božia vôľa väčšinou nie je. Napriek tomu ostáva dôvera, že pri poctivej námahe, dôkladnom uvažovaní a zodpovednom rozhodnutí pred tvárou Božou jednám správne, aj keby sa neskôr malo ukázať niečo iné, a že v tomto hľadaní zhody s vôľou Božou rastie pokoj a vnútorná vyrovnanosť.
Strelné modlitby, stále znova formulované rozumom, majú každodenne zaostrovať vedomie prítomnosti Božej a stále znova pripomínať jeho účasť v tomto stálom rozhodovacom procese. Tieto krátke modlitby sa odporúčajú pre najrozličnejšie denné situácie a dianie, teda pri vstávaní, na ceste do práce, počas práce, ale aj pri niektorých hnutiach mysle, ako je radosť, strach, skleslosť atď. Ako prameň pre tieto strelné modlitby odporúča ŠC vlastné slová, kladie však aj tu modliacemu sa do srdca slová Písma, zvlášť žalmov, pretože „slovo Božie je živé, účinné a ostrejšie než každý dvojsečný meč; … je sudcom nad myšlienkami a úmyslami srdca“ (Žid 4,12).
Pre obe tieto cvičenia môže modliaci sa sám mnoho urobiť, môže nasadiť a používať svoju predstavivosť a svoj rozum. Avšak pri treťom cvičení, pri náklonnosti srdca ako pôsobení vôle môže človek pôsobiť len prípravou. Vlastné deje, totiž srdečná láska k Bohu, ktorá sa prejavuje v radostných a plamenných strelných modlitbách, je a ostane darom Božím. Pre človeka ide o to, s trpezlivosťou a vytrvalosťou putovať v prítomnosti Božej, cvičiť sa v tom, potom mu dá Boh zakúšať, avšak ako, kedy a kde chce On sám.
Cvičenie vyžaduje trpezlivosť a vytrvalosť, podľa okolností i vždy znova námahu nového začiatku. ŠC k tomu dáva niektoré rady. Pre tento spôsob modlitby stačí mať na pamäti niekoľko dobrých myšlienok, s nimiž je možné formulovať modlitby, krátko a bez veľkých slov.
Veľmi často sa ľudia vyhovárajú, že sa modlili nenábožne. Za predpokladu, že nejde len o „nádivkový hriech“, alebo že sa vyhovárajú len „z opatrnosti“, potom je tým myslená zjavne tá neúplná naladenosť na modlitbu, že človek nie je koncentrovaný výhradne na modlitbu, ale myšlienky odbočujú. Nehľadiac na to, že koncentrácia na modlitbu zostáva stálym úlohou a že tiež doby modlitby sú nutné zachovať, napriek tomu by sme museli v rámci našej tradície konštatovať, že to počas práce, ani počas dňa nie je možné, ale ani nutné uskutočniť. Stačí niekoľko dobrých myšlienok, áno, dokonca by sme mali tie myšlienky, ktoré nás zdanlivo od modlitby odvádzajú, urobiť obsahom našej modlitby, prednášať ich Bohu práve preto, lebo nás práve zamestnávajú; máme-li hovoriť s Bohom o svojom živote, patria tieto myšlienky k tomu, pretože ony patria k nám. Rovnako ako náš dobrý úmysel modliť sa, rovnako ako myšlienkové vzlety, rovnako tak patrí naša neschopnosť, naša únava a vlažnosť, naša vyprahnutosť a nedostatok fantázie do našej modlitby, chce-li byť celá, ustavičná a tým v duchu Písma svätého.
ŠC odporúča ďalej zamestnávať sa jednou myšlienkou, jedným slovom stále znova, po celý deň. Môže nám tu pomôcť určite nejaké duchovné dielo, nejaká zbierka výrokov, ako sú ponúkané rôznymi autormi, avšak tie nám môžu slúžiť len ako pomôcka pamäti a nemôžu nahradiť súvislé čítanie Písma alebo obsiahlejšiu četbu duchovných autorov.
Konečne nás ŠC varuje pred tým, aby sme neužívali pri tomto cvičení nejakú formu násilia, ať už voči sebe alebo voči Bohu. Prebývanie v prítomnosti Božej nemožno vynútiť, to sa dá len trpezlivo cvičiť, a keď sa cvičenie nedarí, potom stačí Bohu, že o úspech prosíme, že mu kladieme k nohám dobrú vôľu a tým práve vtahujeme do prítomnosti Božej našu neschopnosť jemu to všetko vypovedať.
V predslove popisuje Hyacint a Matre Dei modlitbu a jej cieľ: „Je všeobecným názorom svätých otcov, že vnútorná modlitba je najlepší a najsilnejší prostriedok, ktorým sa člen rádu oslobodzuje od mnohých hriechov, premáha zlé návyky, tlmí vášne, prekonáva pokušenia, dosahuje cností a dospievajú v najkratšej dobe k zjednoteniu svojho srdca s Bohom, v čom je pravá dokonalosť. Preto hovorí sv. Terezie z Avily: „Rozjímanie je jediný prostriedok, ako povstať z hriechov a dostať sa zase na správnu cestu blaženosti“, ďalej hovorí, že rozjímanie je počiatkom k dosiahnutiu kresťanských cností, áno. život kresťana je v rozjímaní, bez ktorého kresťan, a tým viac člen radu je mŕtvy… Kde však je rozjímanie pilne a bez prestania vykonávané, hovorí Terezie, sú dvere božských milostí a darov otvorené; a pretože nekonečná dobrotivosť nežiada nič iného ako sa vyliať do našich sŕdc a zjednotiť sa s nami, dochádza neomylné k tomu, že takí ľudia denne viac a viac rastú v cnostiach, sú očisťovaní od všetkých pozemských pudov, ochutnávajú nebeskú sladkosť a tak premenení v nového človeka sa ztotožňujú s Bohom.“
Z: Karmel-Kontakt, Rundbrief für den Freundeskreis
der Karmeliten 51/1993, s. 4–5
preložil Dr. Vojtěch Pola.
