Je ťažké prijať vlastnú nedostatočnosť; bývame kvôli nej rozmrzelí, niekedy aj zúfalí. Domnievame sa, že k svätosti dôjdeme, až prekonáme svoju slabosť, a preto chceme, aby Boh prejavil svoju lásku k nám tým, že nás od slabosti uchráni, čím nám umožní svätosť.
Vidíme však, že Boh tak nejedná: stačí sa zamyslieť nad životmi svätých… Svätosť nenájdeme na opačnej strane našich nedostatkov, skúšok a pokušení: nachádza sa uprostred nich. Je na nás, aby sme sa to učili chápať, aby sme sa učili svoju slabosť prijímať a setrvávať v nej, ovšem s vierou a dôverou, v úplnej odovzdanosti Pánu. Vtedy sa otvárame Božej milosti a moci. Ovšem nie že by sme mali milovať pocit slabosti sám o sebe, to vôbec nie: milujeme ho len preto, že umožňuje, aby Boh mohol pôsobiť v našej duši.
Boh je nadmieru spokojný s tvojím úsilím a pozdvihuje ťa k sebe, posväcuje ťa. A ak má človek túto sladkú dôveru a istotu, potom niet dôvodu strácať odvahu.
(Mary David Totah, OSB /1957–2017/, Radosť z Boha)
