Terezie z Avily (1515–1582)
Po mnoho rokov som viac túžila, aby už skončila hodina rozjímania, a čakala na bitie hodín, než aby som sa zaoberala užitočnými myšlienkami. Mnoho dní by som bola radšej robila neviemako ťažké pokánie, než sa sústredila na modlitbu. Všetci hovoria, že som veľmi odvážna: ukázalo sa totiž nie raz, že Boh mi dal viac odvahy, než má žena, avšak ja ju potom uplatňovala dosť zle.
Napriek tomu diabol a moje zvrátené náklonnosti vyvolali vo mne taký odpor k modlitbe a zaplavoval ma taký smútok, sotva som vstúpila do oratória, že som musela zhromaždiť všetky svoje sily, aby som sa premohla, a nakoniec mi Pán pomohol. Avšak po týchto zápasoch som zakúšala viac radosti a pokoja, než keď ma to tiahlo k modlitbe.
(Život 8,7)
Vraciam sa k tým, ktorí chcú ísť touto cestou a nezastaviť sa, kým nedôjdu k živej vode a nebudú z nej piť. Je veľmi dôležité vedieť, ako začať, a preto hovorím, že je nutné urobiť pevné a rozhodné predsavzatie, že sa dotyčný nezastaví, kým nedôjde až k onomu prameňu. Nech sa stane čokoľvek, nech sa deje, čo sa deje, nech reptá, kto chce, je nutné sa namáhať, koľko je zapotrebné: i za cenu, že zomrieme uprostred cesty, keď naša odvaha klesá pred toľkými prekážkami, smerujme k cieľu, i keby sa celý svet rútil do skazy.
(Cesta k dokonalosti 21,2)
