Niekedy ma prepadá veľké trápenie, keď vidím, že nie som ničím v jeho službe a že som nútená strácať viac času, než by som chcela, potrebám svojho slabého a chorého tela. A tak jedného večera, keď som bola ponorená do modlitby, nastala hodina, kedy je treba ísť spať. Zachvátili ma veľké bolesti a dostavilo sa moje obvyklé zvracanie. Keď som videla, že som takou otrokyňou tela, zatiaľ čo môj duch si pýtal čas pre seba, pocítila som taký smútok, že som začala usedavo plakať a naříkať. (…)
A vtedy sa mi zjavil Pán, prejavil mi veľkú dobrotu a hovoril, aby som sa upokojila a prežívala ony liečebné kúry z lásky k nemu, pretože je treba, aby som ešte žila. A tak od dňa, keď som sa rozhodla robiť všetko, aby som slúžila tomuto svojmu Pánovi a Útechárovi, som už nezažila žiadnu trápenie, pretože ak ma nechá trocha trpieť, ponáhľa sa následne, aby ma veľmi potešil, takže moja túžba trpieť nemá žiadnu hodnotu.
(Terézia od Ježiša, Kniha života XL,20)
