Človek, ktorý miluje a chce byť milovaný, musí tráviť svoj čas v blízkosti svojho priateľa tak, aby na neho mohol občas pohlédnuť a čakať, až uslyší jeho hlas. Tvár v tvár alebo bok po boku; v každom prípade veľmi blízko. (…) Prečo na seba brať úlohy, ktoré nás od priateľa vzdialujú – a namlouvat si, že ich plníme kvôli nemu? Žiadny hrdinský čin, ktorý vykonáme, žiadna obeta, ktorú pre milovaného – ale ďaleko od neho – prinesieme, nebude mať takú hodnotu ako prosté setrvávanie po jeho boku. Veľkými činmi a obeťami si hrdina určite môže získať lásku druhých, ale len v prípade, že sa zrodili z dôvernej blízkosti, ktorá im predchádzala alebo po nich bude nasledovať…
Žiadna obeta nie je dosť veľká, ide-li o to, aby ste mohli byť spolu alebo – keď hovoríme o Božej blízkosti – aby ste v kľude pobývali pred Bohom. Hlavný požiadavok, ktorý na vás kladie láska k Bohu, je totiž rovnaký ako hlavný požiadavok ľudského priateľstva. Tým je tiež plne ospravedlnená kontemplatívna modlitba, ako ju praktizujú Boží priatelia. Neutíchajúca, vytrvalá modlitba. Modlitba dlhého prebývania.
(otec Jeroným /1907–1985/, mních trapistického kláštora v Sept-Fons, Možnosti a melódie)
