P. Reinhard Körner OCD
Keď bol v kláštore Trojice v Zagorsku pri Moskve ruský pravoslávny mnich Andrej Rublev (narodený okolo 1360, zomrel okolo 1430) poverený svojim predstaveným, aby namaľoval ikonu Trojjediného Boha, stál pred ťažkým úlohou. Ako mal predstaviť obrazom to, čo nemožno ľudskou predstavivosťou obsiahnuť: že Boh je jeden v troch osobách?
Ruský maliar a mních siahol po starom motive ikon: „Pohostinstvo“, predstavujúcom tri anjelov, prípadne Božích poslov, ktorí podľa Gen 18 navštevujú Abraháma a pod dubmi v Mamre s ním a s jeho ženou Sárkou usedajú k stolu a prežívajú hostinu. Už o celé tisícročie skôr (pred Rublevom) vykladali Augustín a iní teológovia z radov otcov cirkvi toto rozprávanie z abrahamovského cyklu ako Starým zákonom predjatý poukaz na Trojicu. V dlhom, namáhavom procese reflexie sa vtedy pokúšali nájsť odpoveď na otázku, ako môže byť viera v jedného Boha uvedená do súladu so skúsenosťou prvých kresťanov, že k Bohu patrí nielen ten, koho Ježiš nazýva „Abba – milý Otec,“ ale aj zmrtvýchvstalý Ježiš sám a práve tak „ruach“, Duch svätý. Gisbert Greshake, ktorý nedávno v hrubej knihe o 560 stranách opísal dejiny viery v Trojicu od počiatkov až po súčasnosť, v súhrne o tomto úsili píše: „Po dlhom kolísaní, ktoré sa vyznačovalo rozmanitým, často protichodným, a preto tak nezameniteľným zápasom o čistotu a jednotnosť pojmov, nabyli mnohé teologické koncepcie a teórie nakoniec výsledku, prijatého celou cirkvou v podobe formulácie: Boh je jeden vo svojom bytí, trojjediný v osobách.“ Koncily v Nikaji (325) a v Konštantínopoli (381) zhrnuli tento dodnes platný výsledok vo Vyznaní viery (pozri mešný poriadok).
Zmienka o mnichovi východnej cirkvi sa podarilo všetky podstatné základné myšlienky tejto trinitárnej teológie vetkať do motívu „Pohostinstvo“ a majstrovsky ich vyjadriť. Aj mne je vďaka jeho ikone „názornejšie“ a zrozumiteľnejšie, čo chce povedať reč teológov.
Ikony chcú byť oknom, ktorým môže rozjímavý nazrieť na obrazom mínenu skutočnosť. I sama náuka cirkvi, ktorá je ikonou predstavovaná, nemôže a nechce byť ničím iným než zo slov a pojmov vytvoreným „oknom“ dovnútra do Božieho tajomstva. Tak je náuka o Trojici, ako píše Josef Ratzinger vo svojom Úvode do kresťanstva, vždy iba „ubohé koktanie a nič viac“; je „gestom, ktoré ukazuje na nepojmenovateľné; nie je to definícia, ktorá zaradí nejakú vec do priehradok ľudského vedomia“, má „charakter náznakovej reči, v ktorej sa pojem stáva pouhým pokusom a chápanie pouhým vzťahom ruky po nepochopiteľnom.“1
Vďačný za tieto „okná“ – ako to, ktoré predstavuje ikona, tak ono okno do nej vpracovanej vierouky cirkvi – chcel by som sa skrze obe pozerať a chcel by som sa teraz pokúsiť vlastnými slovami, slovami a prirovnaniami z našich životov povedať a ukázať, čo za nimi dokážem vidieť...
Boh – to sú traja. To je posolstvo, ktoré tomu, kto ikonu rozjíma, padne do oka ihneď. Názorným obrazom hovorí to, čo reč teológov poňala základnou poučkou o Trojici: „Jedna božská podstata v troch osobách.“ Veľká božská moc, ktorá „udržuje svet“, nie je nejaká „neosobná sila“ alebo nejaká pouhá „všetko obsahujúca energia“, ako dnes verí mnoho ľudí v našom kultúrnom okruhu, ani nejaké síce dobrotivé a milosrdné, ale v samote majúce božstvo (ako v praxi má za to – aj keď „nevedome“ – asi väčšina kresťanov). Za slôvkom „Boh“ sa skrýva spoločenstvo. Meno „Boh“ je ako priezvisko, ako meno označujúce rodinu alebo skupinu, ku ktorej patria tri mená vlastné. Boh, to je spoločenstvo troch, z ktorých každý môže povedať „ja“, každý je vlastný, od iných rozdielny osobnosťou – tak ako traja z nás ľudí majú každý úplne vlastnú identitu. To platí ako o „Otcovi“, o jeho „Synovi“ Ježišovi Kristovi, tak aj o „Duchu svätom“, ktorý je teda práve tak osobou a nie iba „pútom lásky medzi Otcom a Synom“, čo je síce úplne vhodné, ale aj veľmi mätúce slovo v reči nášho súčasného zvestovania.
Avšak: keď hovoríme o osobnom Bohu, áno o troch osobách v Bohu, ide aj tu o pojmom tvořené „okno“, ktoré poukazuje na skutočnosť oveľa väčšiu než to, čo poznáme ako osobu alebo osobnosť v oblasti ľudskej. Tí traja v Bohu sú „osoba“ prirodzene v ďaleko obsiahlejšom a dokonalšom, pre nás nevystihnuteľnom zmysle. Napriek tomu by však žiadne iné slovo nebolo pritom vhodnejšie a primeranejšie, aby nás odkázalo do správneho smeru, ktorým sa má ubiehať naše rozmýšľanie o Bohu a kde smieme tušiť Jeho skutočnosť. Môže byť Boh, pôvodca všetkého, čo je, menší a nepatrnejší než to, čo tvorstvo vyprodukovalo ako svoju najvyššiu formu bytí? A čože môže on – môžu traja v Bohu – byť nepatrnejšou formou bytia než ten, ktorý ako ľudská osoba a osobnosť nám Boha priblížil a predstavil? Boh, to sú traja, ktorí sú prinejmenšom to, čo my nazývame osoba...
Ako ale môže byť pravda, že 3 = 1? Ako môžu tri osoby byť jedna božská podstata („una substantia“)? Johann Wolfgang Goethe vyhrotil túto svízelnu myšlienku, ktorú s ním i dnes zdieľa mnoho ľudí, takto: „Veril som v Boha a v prírodu2 a vo víťazstvo toho, čo je ušľachtilé, nad tým, čo je zlé; ale to zbožným duším nestačilo, musel som tiež veriť, že traja sú vraj jedna a že jedna sú traja; to však odporovalo zmyslu mojej duše pre pravdivosť; tiež mi nepripadalo, že by mi to byť v najmenšom k niečomu pomohlo.“ Zda by to básnikovi k niečomu skutočne nepomohlo, to nechme zatiaľ stranou. V každom prípade je pravda, že s „matematickou teológiou“ tu ďalej nepokročíme. Vhodnejšiu cestu nám znovu ukazuje ikona ruského mnicha a maliara: nie racionálny dôvtip, ale vcítenie nám dáva nájsť smer, ktorým sa máme ubiehať pri hľadaní „riešenia“.
Prvý pohľad na ikonu vníma tri osoby; hlbšie videnie, vciťujúce sa do tých troch, mi dáva poznať, že a akým spôsobom tu platí ono „rovná sa jedna“: Andrej Rublev tie božské tri neumiestnil prosto vedľa seba; medzi nimi je vzťah, je tu bezhlasná, pokojná, hlboká zhoda, odohráva sa rozhovor, sú jedno v láske...
Nič iné nemajú na mysli teológovia – cirkevní otcovia, keď hovoria o tom, že Boh v troch osobách je jedno. Tertulián (zomrel okolo roku 225) už v ranom období teologickej reflexie o Božej Trojici razil formuláciu: „Tres unum sunt, non unus – traja sú jedno, nie jeden“. Tá „jedna božská podstata“, o nejž hovorí trinitárna náuka teologických mysliteľov, má v Ježišovom zvestovaní a príklade života charakterové vlastnosti toho, kto naprosto a úplne miluje. Prvý list Jánov hovorí: „Boh je láska“ (1 Ján 4,8). Láska – to je obrat od ja k ty, to znamená venovať sa jeden druhému, navzájom sa vnímať a jeden z druhého sa tešiť, je to najhlbšie „bytie vo vzťahu“, komunikácia a „komunio“ (= byť spolu jedno).
Od 7. storočia používajú teológovia k tomu, aby toto jedno bytie Božie v láske učinili zrozumiteľnejším, grécke slovo perichorese. „Perichorese“ znamená toľko ako „tancovať jeden okolo druhého“ a „navzájom sa prenikať“ – opäť ide o okno tvorené pojmom, ktoré nemá definovať, ale podnietiť k vcíteniu sa do uvažovaného diania v „srdciach“ tých božských troch: v Bohu sa pokaždé dvaja tak hlboko a tak úplne venujú jeden druhému, že jeden okolo druhého milujúc „hravo krúži“ a „tancuje“, áno „preniká“ ho a odtiaľ z „nitra“, v tomto „srdci“ a s týmto „srdcom“ ho miluje... – tak, že jeden žije v druhom, aniž by sa však sám stratil a „rozplynul sa“ v druhom, áno: práve v druhom poznáva sám seba. Vo vzácnych chvíľach, chvíľach milosti, sa vo vzťahu dvoch ľudí – aj keď len na okamih – deje niečo podobné; tie najspíš dajú tušiť, čo sa v Božej „perichoretickej“ láske odohráva...
Richard od sv. Viktora (zomrel 1173), ktorý okolo polovice 12. storočia vytvoril snáď nejoriginálnejšie a najdôležitejšie dielo o Trojici za dobu medzi Augustínom (zomrel 430) a Tomášom Akvinským (zomrel 1274), vniesol do trinitárnej teológie pojem spolumilujúci-spolumilovaný tretieho: „condilectus“. V Bohu – to chce vyjadriť – nezostávajú dvaja vo svojej vzájomnej láske sami; sú jedno v tom, spolu sa venovať tretiemu. K porozumeniu nám tu znovu môže pomôcť skúsenosť lásky medzi nami ľuďmi. „Láska nie je pohlížet jeden na druhého, ale dívať sa spolu jedným smerom,“ napísal kedysi Antoine de Saint-Exupéry. Sjednotiť sa a byť navzájom jedno v láske k tretiemu: k rovnakej túžbe srdca, k spoločnému životnému úlohu, tým skôr k spoločnému dieťaťu, k vzájomne milovanému priateľu, k „rovnakému“ Bohu – to je dovŕšenie lásky už medzi nami ľuďmi. Kto s touto skúsenosťou alebo aspoň túžbou v srdci dokáže „započúvať“ do tichého rozhovoru tých troch na ikone Andreja Rubleva, môže tušiť niečo z dokonalé lásky trojjediného Boha...
Kto je na tomto vyobrazení Otec, kto Syn, kto Duch svätý? Výklady komentátorov sa v tejto veci veľmi rozchádzajú, pokaždé s dobrým teologickým zdôvodnením.3 Nejake „autentické“ vysvetlenie nám pravoslávny mnich nezanechal a z ich podoby nie je možné osoby identifikovať. O žiadnej nemožno povedať, že je mladšia, o žiadnej, že je staršia, ich tváre sú rovnako mladé. V Bohu-Spoločenstve nie je skôr ani neskôr, ani žiadna podriadenosť mladšieho voči staršiemu. Keď vyznanie viery koncilov v Nikaji a Konštantínopoli hovorí o Ježišovi, že „sa zrodil z Otca“, a o Duchu svätom, že „z Otca i Syna vychádza“, potom sa tým nemyslí ani nejaká časová posloupnosť, ani nejaká príčinná výpoveď o „vzniku“ druhej a tretej božskej osoby, ani nejaké poradie medzi týmito tromi. I tu ide o „ubohé koktanie“ slová a obrazy, ktoré nemajú vyjadriť nič viac a nič menej, než že tí, ktorých my nazývame „Otec“, „Syn“ a „Duch svätý“, najúžšie a najhlbšie patria k sebe. Títo traja v Bohu prežívajú v stálej „mladistvej sviežosti“ a v „rovnoprávnej“ sounáležitosti dokonalé dobrodružstvo nepopsateľné lásky...
Knežstvo nášho kláštorného kostola v Birkenweder sme my karmelitáni opatrujeme prostou kresbou znázornenia Trojice podľa ruského mnícha. Príležitostne sa nás hostia pýtajú, či „tam tí traja“ majú byť muži, alebo ženy. V skutočnosti to nie je, ani na originále, poznateľné. Andrej Rublev tým chcel určite povedať nielen to, že o Bohu nemožno premýšľať, ako by bol nejak mužský alebo ženský, ale vždy iba v súhrne „charakterov“ oboch pohlaví. Rublev chcel asi aj tým, kto s vcítením rozjímá jeho ikonu, naznačiť, že láska, ktorá božskú Trojicu spája, zahŕňa aj všetku nežnosť a vnútornú vášeň, ktorú pociťujú voči sebe muž a žena. To, čo perichoreticky spája „Otca“, „Syna“ a „Ducha svätého“, je všetko iné, než triezvy pocit sounáležitosti v kuželkovom klube...
Z „dubov v Mamre“, pod ktorým traja Boží poslovia usedli u Abraháma a Sárky k stolu, sa v obraze Trojice od Andreja Rubleva stal strom života – symbol pre to, že veškerý život a všetko, čo je, má svoj pôvod v tomto božskom spoločenstve lásky. Títo traja nezostávajú u svojho jedného bytia troch, nezostávajú „uzavretí“ v sebe samých. Sú traja navzájom jedno vo svojej nežne-vášnivej láske a vo svojej tvúrivej fantázii a tvorivosti, svoj život odovzdávajú ďalej – zo seba navonok do spoločného stvorenia.
Uprostred stolu stojí miska. Svou podobou ve tvaru kalicha upomíná rozjímajícího na tajemství eucharistie, slavnosti lásky Boha vůči jeho stvoření až k prolití krve, a také na mnohá společenství při hostině, která Ježíš vyhledával a prožíval s učedníky i s „celníky a hříšníky“ (Lk 15,1 a častěji). Z pokrmu, který předložili Abrahám a Sára Božím poslům, se stává nápoj a pokrm, které Bůh dává lidem, z pohostinství Abrahámova pohostinnost božských tří, kteří jsou sjednoceni v tom přivést „celý svět“ (Mt 28,19) ke svému stolu...
„Já a Otec jedno jsme,“ říká Ježíš v Janově evangeliu (Jan 10,30). Leonardo Boff k tomu vysvětluje: „Ježíš neříká: ‚Já a Otec jsme co do počtu jeden‘“ – potom by evangelista musel použít řeckého slůvka „heis“ –, „nýbrž: ‚Jsme spolu‘ (řecky: hen).“ Podobně vysvětluje Jürgen Moltmann: „Oni (tj. tři božské osoby) nejsou ‚jeden‘, nýbrž ‚jedno‘, t.j. sjednoceni, což je vyjádřeno plurálem ‚my‘ a ‚nám‘.“ Bůh je a zůstává jeden Bůh, protože Otec, Syn a Duch jsou jedno v lásce – jen tak vychází Goetheho početní úkol.
A co by z toho básník měl? Oprávňujúc nič? Já som z toho v každom prípade získal mnoho. Môj Boh, v nehož verím, k nemuž sa modlím a s nímž sa pokúšam žiť svoj život, je teraz spoločenstvom plným impulzívnej živosti, plným príťažlivej dobrodružnosti... Od tej doby, čo nehovorím len „Ty, Bože,“ s pomyslením tu na Otca, tu na Ježiša, príležitostne tiež na Ducha svätého, ale tiež som si zvykol modliť sa – ako Alžbeta z Dijonu, súčasnice sv. Terezie z Lisieux a karmelitka ako ona, – „Vy, moji traja,“ vstúpila do môjho života šíře, nekonečná šíře, ktorá bere dech...
(Prevzaté s láskyplným súhlasom autora z časopisu Karmel-Impulse,
roč. 8, čís. III/1998, str. 16–21.
Preložil P. Gorazd, O.Carm.)
