Dnes si pripomíname 400. výročie mučeníckej smrti jedného z najvýraznejších svätcov Ukrajiny, sv. Josafata Kuncewicza – neúnavného zástancu jednoty cirkvi a sjednotenia s Rímom.
K skutočnej jednote kresťanov žijúcich v minulom storočí na území niekdajšieho Sovietskeho zväzu často neúmyselne a účinne prispieval sám totalitný režim, keď do koncentračných táborov posielal spoločne ako pravoslávnych, tak katolíkov všetkých rítov.
Encyklika pápeža Pia XI. „Ecclesiam Dei“, vhodne vydaná práve pred sto rokmi (12. novembra 1923), v deň tristo rokového výročia Josafatovej mučeníckej smrti, reflektuje následky boľševickej revolúcie v Rusku v októbri 1917, občiansku vojnu a náboženské prenasledovanie v novovzniknutom Sovietsko-Slovansku (1922), do ktorého boli násilne zahrnuté aj časti Ukrajiny a Bieloruska. Z tejto encykliky citujeme:
Krv svätého Josafata, rovnako ako pred tromi sto rokmi, je teraz a zvlášť teraz prísľubom pokoja a pečaťou jednoty. Tvrdíme, že zvlášť teraz: totiž po tom, čo ony nešťastné slovanské krajiny, zmietaných nepokojmi a povstaniami, zalila krv zuřivých a nelítostných bojov. Zdá sa nám, že počujeme hlas oné krvi, „ktorá hovorí naliehavejšie ako krv Ábelova,“ že vidíme nášho mučeníka, ako sa obracia k svým slovanským bratom a volá k nim Ježišovými slovami: „Je mi ľúto zástupu. Sú skleslí ako ovce bez pastiera.“ Veru, aký biedny je ich stav, aká strašná ich úzkosť! Koľko vyhnancov z rodnej zeme! Koľko krviprelievania a zmasakrovaných tiel, koľko skazy duší! Keď sa teraz dívame na súčasné pohromy, ktoré postihli Slovanské národy a ktoré sú iste väčšie ako tie, nad ktorými vo svojej dobe plakával svätý Josafat, je pre nás nesmierne ťažké zadržať slzy vyvierajúce z nášho otcovského srdca.
Aby sme zmiernili túto nesmiernu spúšť biedy, ponáhľali sme sa priniesť pomoc potrebným (…). Nemohli sme však zabrániť množstvu narastajúcich útokov na pravdu aj ctnosť, pohŕdaniu všetkým náboženským cítením, väzneniu a mnohým krvavým prenasledovaniam kresťanského ľudu, jeho kňazov a biskupov. (…)
Rovnako ako je potrebné, aby odlúčení bratia z Východu odložili staré predsudky a snažili sa spoznať skutočný život cirkvi, aniž by chceli rímskej cirkvi prideliť chyby súkromných osôb, ktoré ona sama odsudzuje a snaží sa ich napraviť, tak aj latínci by sa mali snažiť lepšie a hlbšie spoznať dejiny a zvyky východných kresťanov, pretože práve z tohto dôverného poznania pramenila účinnosť apoštolátu svätého Josafata.
Text encykliky ilustrujú dve osobné spomienky. Pravoslávny kláštorný komplex na Soloveckých ostrovoch, v ktorom sovietska zvôľa zriadila „tábor zvláštneho určenia“, sa stal miestom skutočnej jednoty sŕdc. V rokoch 1920–39 prešlo soloveckým gulagom viac ako milión väzňov…
Večer náš parník doplul na Solovky. Vyviedli nás na breh a tak som po dvadsiatich piatich rokoch opäť spatřila rozprávkovú krásu tohto ostrova [kláštor bol pred tými dvadsiatimi piatimi rokmi vyhľadávaným pútnickým miestom]. Môj Bože, ako sa však zmenil! Teraz už tu nebola vidieť žiadna kupola ani žiadny kríž a všetko bolo pokryté fádnou šedou akoby z Kremlu… Ale aj v tejto ponurej scéne sa skrývala nová, slávnostná krása, snáď ešte vznešenejšia a duchovnejšia, a hovorila o dlhej slávnej minulosti a o trnové korune na konci…
Solovky sú kráľovstvom nešťastníkov. Na drsnú, čerstvo natretú chrámovú stenu namalovali obrovskú siluetu moderného mesta s jeřábmi, s dymiacimi komínmi a lietadlami; všetkému vévodila veľká červená päťcípa hviezda. Nad mestom stálo červenou farbou vyvedené heslo: Nech žije slobodná a radostná práca!
Námahu pri práci tu zdieľajú katolícky biskup, ešte mladý, a staručký, vyzáblý a šlachovitý pravoslávny biskup s bielym plnovousom, ktorý má evidentne mladšieho ducha. Obaja pred sebou tlačia vozík s nákladom… Ten z nás, komu sa jedného dňa pošťastí, že sa vráti do sveta, bude musieť svedčiť o tom, čo tu teraz vidíme. Vidíme znovuzrodenie čistej a autentickej viery prvých kresťanov, jednotu cirkví v osobách katolíckych a pravoslávnych biskupov, ktorí sú jednomyseľní a sjednotení v láske a v pokore.
(Encyklika Pia XI. Ecclesiam Dei z 12. novembra 1923, čl. 15.16.19;
vzpomienky citované podľa knihy A. Riccardiho, Století mučedníků, kapitola I. – „sovietske“ storočie)
