Učení jedného gurua dospel k názoru,
že je už dostatočne samostatný,
aby sa mohol odlúčiť od svojho majstra
a začať žiť sám.
Vzali si teda svoju skromnú výbavu
a vyrazili do hôr.
Po niekoľkých rokoch,
počas ktorých nedal svojmu majstrovi o sebe vedieť,
objavil sa náhle
pri dverách jeho chatrče.
„Tak čo, milý synu,“
opýtal sa guru:
„Čo si sa naučil?“
„Predstav si, otec:
Dlho som sa trápiť myšlienkou,
že strácam príliš veľa času
získavaním obživy
a tiež tým,
že moje jedlo je v porovnaní so žobrákmi
príliš dobré.
A tak som sa usilovne cvičil
a dnes môžem povedať,
že mi k obžive stačí
hrst ihličia.“
Guru len povytiahol obočie
a povedal:
„Ak si sa nenaučil
už ničomu inému,
bol to stratený čas.“
