Slovo nádeje a spásy
(Konstitúcie rádu, čl. 24)
My, bratia karmelitáni, pochádzajúci z celého sveta a zhromaždení na generálnej kapitule v dome Il Carmelo v Sassone v Taliansku v dňoch 3.–20. 9. 2013, prajeme vám, našim bratom a sestrám z rodiny Karmelu milosť a pokoj od Boha nášho Otca a od Pána Ježiša Krista.
1. Veríme, že Božia stvoriteľská láska, čo sa konečným spôsobom zjavil v Ježišovi Kristovi, vtelenom Slove, nás volá k stálému premeneniu mocou Ducha svätého. Kráčať po ceste premeny so svetlom viery vyžaduje osobné i spoločné stretávanie s Kristom, ktorý je zdrojom našej nádeje a spásy.
2. V prednáškach, úvahách a v práci v skupinách sme si v dňoch kapituly pripomínali dôležité výzvy, ktorým musíme čeliť. Teraz ich pripomíname, drahí bratia a drahé sestry, i vám. Sú nimi (potreba) chápať dnešný svet, dobre rozlišovať znamenia našej doby a byť schopní konať v milosti a múdrosti, ako to vyžadujú rôzne okolnosti, v ktorých sa nachádzame. Aby sme mohli tam, kde žijeme, ponúkať nádej, sme povolaní k tomu byť bratmi a sestrami zakorenenými v skúsenosti Boha, bratmi a sestrami plnými viery, nádeje a lásky. Aby sme mohli niesť nádej, musíme byť pozorní a otvorení svetu a k Božiemu Slovu.
3. Rozlišovať znamenia času
Žijeme v dobe rýchlej premeny sveta, ktorý sa neustále mení. Sme si vedomí toho, že v rukách ľudí sú činitele jak pozitívne, tak negatívne. To, čo v realitách okolo seba pozorujeme, vnímame a spoznávame, od nás žiada odpovede, ktoré vyvstávajú z hlbokého rozlišovania znamení času, interpretovaných vo svetle evanjelia (1). Situácia sveta nám dáva príležitosť rozvinúť nové formy prítomnosti, sprevádzania, dialógu a činu, inšpirované naším učeníctvom kresťanov a karmelitánov. Cítime sa byť povolaní k tomu, aby sme kráčali s ľuďmi dneška v ich skúsenosti vykorenenia, závislosti, izolácie, aktivizmu a duchovnej prázdnoty. To je ale možné iba vtedy, keď my sami sme zakorenení v jednote s Kristom a sme jedno srdce a jedna duša v živých komunitách.
4. Konať v odpoveď svetu
Sme si vedomí toho, že početne sme malým rádom. Máme však bohatú duchovnú tradíciu a históriu, zahŕňajúcu viac ako 800 rokov od chvíle, keď sme od sv. Alberta Jeruzalemského, ktorého 800. výročie smrti si pripomíname, dostali svoju réholu. Zvlášť v dňoch, keď sme sa (v rámci tejto generálnej kapituly) stretli so členmi ostatných vetiev karmelitánskej rodiny, sme zakúsili, že je mnoho mníšok, rehoľníc, pustovníkov a laikov, ktorí zdieľajú našu spiritualitu. Cítime sa povzbudení k tomu, aby sme dali jasné a trvalé odpovede na situácie, ktoré zaťažujú ľudí okolo nás. Naše zdieľanie nás povzbudilo k tomu, aby sme sa od sveta odlíšili a aby sme usilovali o to:
a. byť ľuďmi modlitby
Emeritný pápež Benedikt XVI. povedal: „Vy karmelitáni nás učíte sa modliť.“ Pápež František nás vyzval, aby sme si hlbšie uvedomili hodnotu modlitby: „Sami seba definujete ako kontemplatívne spoločenstvo uprostred ľudí. ... Modlitba je ‚kráľovskou cestou‘, ktorá nám otvára hlboké tajomstvá Boha, Jediného v Trojici, ale je aj nevyhnutnou cestičkou, vinúcou sa uprostred Božieho ľudu na jeho putovaní svetom do zasľúbenej zeme.“ (2) Náš rád je považovaný, a právom, za školu kontemplácie. Bl. Titus Brandsma nám pripomína, že: „Boh je nám tak blízko! Všetko živé existuje skrze jeho dielo a jeho prítomnosť. Mali by sme vnímať jeho prítomnosť a učiť sa od našich predchodcov ich dôvernému vzťahu k Nemu, tomu, ako s ním hovorili a ako mu naslúchali. Potom bude náš život vyzerať úplne inak.“ (3) Zo spôsobu nášho bytia by mali iní ľudia pochopiť, že každý Karmel je miestom, kde sa v mlčaní a samote hľadá Boh. Cítime sa byť povolaní k tomu, aby sme tvorili spoločenstvo modlitby, ktorého hlavnou službou je učiť ľudí, ako sa modliť tam, kde sú a kde pracujú, vytvárať kultúru modlitby – svojim kázaním, pozorným a kontemplatívnym slávením liturgie, praktikovaním Lectio Divina a pozornosťou k ostatným formám modlitby. Ceníme si v tomto smere kláštorov mníšok nášho rádu a buďme na ne hrdí, pretože nám neustále pripomínajú hodnotu modlitby a hľadania Boha.
b. vytvárať spoločenstvo
Snažíme sa tvoriť také karmelitánske komunity, ktoré by boli miestom stretávania s Kristom a s bratmi a sestrami, komunity dôvery, priateľstva, vzájomnosti, pohostinnosti, spolupráce a zdieľania zodpovednosti. Pripomíname si, že zdravá vyváženosť modlitby a bratstva sa prejavuje jemnosťou a súcitom. Spojenie modlitby a prorockého poslania vedie k autentickejšiemu obráteniu a jednota prorockého poslania a bratstva vedie k solidarite s ľuďmi. Preto je potrebné, aby sme obnovili svoje osobné úsilie byť spoločenstvom modlitby a kontemplace v službe cirkvi a svetu. Pripomíname, že nevyhnutnými prvkami pre budovanie takýchto komunít sú: prítomnosť pri spoločných činnostiach komunity – pri liturgii, komunitných stretnutiach, spoločnom stolovaní, bratrsých stretnutiach – a zdravá vyváženosť medzi samotou a aktivitou.
c. podporovať povolanie a počatočnú i stálu formáciu
Nabádame všetkých karmelitánov, jednotlivcov i komunity, aby „vzali za svoj“ zodpovednosť za podporu povolania skrze: autentické a radostné svedectvo karmelitánskeho životného štýlu, záujem o pastoračnú prácu s mládežou, účasť na projektoch týkajúcich sa všeobecne podpory povolania, spoluprácu s bratmi poverenými starostlivosťou o podporu nových povolaní za jednotlivé komunity, provincie, diecézy alebo z iných reholí. Prijatím kandidáta do formácie sa začína ľudská, intelektuálna, duchovná a pastoračná formácia, ktorá trvá celý život. Vybízame, aby vhodní kandidáti boli posielaní na vyššie štúdie, spojené s naším charizmom.
d. učiť sa stále lepšie rozlišovať
Rozlišovanie je hlbokou kresťanskou a karmelitánskou hodnotou. Aby sme z našich komunít urobili miesta prijatia, potrebujeme obnoviť svoju snahu o mlčanie, naslúchaniu a rozlišovanie Božej vôle v udalostiach nášho každodenného života a v stretnutiach s ľuďmi, s ktorými prichádzame do styku. Sme si vedomí pocitu rozpoltenosti a roztrhnutia, ktorý mnohí ľudia zakúšajú, a preto naliehame na pestovanie vyváženosti v nás samých a u iných: vyváženosti medzi individualitou a spoločenstvom, medzi mlčaním – samotou a rozprávaním, medzi modlitbou a apoštolátom, medzi mystikou a sociálnou prácou. Komunitné stretnutia sú pre praktizovanie (takého) rozlišovania dobrým nástrojom. (4)
e. správne sa rozhodovať
Aby sme dobre pôsobili tam, kde sme, je potrebné, aby sme podporovali na všetkých úrovniach našich rádu štruktúr vierohodnosť, naslúchaniu, rozhodnosť a službu. Sme si vedomí toho, že s ohľadom na to, ako nás v niektorých oblastiach ubúda či naopak inde náš počet rastie, musíme činiť ťažké rozhodnutia. Nech už budú tieto rozhodnutia akékoľvek, ich princípom má byť vždy vernosť Kristovi, súlad s charizmom rádu a rozlišovanie znamení času.
f. žiť naše charizma misijne
Naším poslaním je žiť naše charizma. Srdce nášho svedectva spočíva v uskutočňovaní kontemplatívnej dimenzie rádu, v tom, aby sme ju žili, pestovali a odovzdávali (5). O pôsobení evanjelia svedčíme prostredníctvom premeny vlastného života, ale aj prostredníctvom snahy o dialóg s chudobnými, s rôznymi kultúrami, náboženstvami a systémami. Ľudia budú priťahovaní ku Kristovi, keď uvidia, že náš život je založený na evanjeliu prostoty a solidarity s tými, ktorí sú na okraji, keď budeme sláviť stvorenie a jednotu v mnohosti v podmienkach zdravých pre deti, mládež i dospelých, ktorým slúžime. Tak môžeme prispieť spôsobom nám vlastným k novej evanjelizácii, ku ktorej nás cirkev neustále volá.
5. Mať živú nádej
Současná situácia nášho sveta nie je dôvodom k beznádeji. To, čo ľudstvo zakúša, nám dáva príležitosť k tomu, aby sme ukázali, kým sme. Ako by nám svet hovoril: „Ste vy, karmelitáni, niečo schopní, dá sa s vami ešte v niečom počítať?“ Vstaňme teda a ukážme sa ako autentickí a dôveryhodní svedkovia Ducha. Skrze naše prijatie za synov a dcéry Otca, skrze našu vieru v Krista, skrze moc Ducha svätého môžeme v tejto výzve zahliadnuť mnoho skrytých príležitostí. Ježiš Kristus je Slovom nádeje a spásy a vďaka tomu dúfame, že môžeme svojím spôsobom života niečo zmeniť ako v našich komunitách, tak i v miestach, kde žijeme.
S Máriou, naším vzorom a inšpiráciou, a s prorokom Eliášom, ktorý stál v Božej prítomnosti, sa chceme učiť očakávať v nádeji onú spásu, ktorá prichádza iba od Pána. Sverte sa na svojej ceste do budúcnosti ich pomoci a vedenia.
(1) Na sledovanie znamení času (srov. Mat 16,3) a na ich posudzovanie vo svetle evanjelia položil dôraz Druhý vatikánsky koncil v konštitúcii Radosť a nádej, čl. 4. (Pozn. red.)
(2) List pápeža Františka generálnemu priorovi P. Fernandovi Millánu Romeralovi pri príležitosti generálnej kapituly.
(3) Titus Brandsma, Fragmenten. In Mystiek Leven. Editor: Bruno Borchert, Gottmer, Nijmegen, 1985, 159.
(4) Karmelitánska réholi, čl. 10 a 15.
(5) List pápeža Františka generálnemu priorovi P. Fernandovi Millánu Romeralovi pri príležitosti generálnej kapituly.
Preložila: Martina Vintrová
