Závet Bernadetty Soubirousovej

Ďakujem Ti, Ježišu,
za biedu, v ktorej žili matka a otec,
za to, že sa nám nič nedarilo,
za úpadok mlyna,
za to, že som musela strážiť deti, pásť ovce,
za stálu únavu…

Ďakujem Ti, môj Bože,
za prokurátora, za komisára, za policajtov
i za tvrdé slová otca Peyramala…

Za dni, v ktorých si, Mária, prichádzala
i za tie, v ktorých si neprišla
– nikdy Ti dosť nepoděkujem –
až v ráji…

Ale i za uštipnutie,
za výsmech, za urážky,
za tých, ktorí ma obviňovali z podvodu,
z lži a zištnosti,
za tých, kto ma podozrievali z toho,
že sa robím zaujímavou,
Ti, Matka, ďakujem…

Za pravopis, ktorý som nikdy nevedela,
za to, že som nikdy nemala pamäť,
za svoju nevedomosť a za svoju hlúposť
Ti ďakujem…

Ďakujem Ti,
pretože keby bolo na zemi
najnevedomejšie a najhlúpejšie dieťa,
vybrala by si si ho…

Ďakujem Ti, Ježišu,
za to, že moja matka zomrela tak ďaleko,
za bolesť, ktorú som cítila,
keď ma môj otec
– namiesto toho, aby objal svoju malú Bernadettu –
oslovil „sestra Mária Bernarda“…

Ďakujem Ti za to srdce,
ktoré si mi dal,
tak jemné a citlivé,
ktoré si naplnil smútkem…

Za to, že matka Jozefa vyhlásila,
že sa k ničomu nehodím,
za sarkazmy matky novicmajsterky,
za jej prenikavý hlas,
jej nespravodlivosti, iróniu i chlieb poníženia…
ďakujem…

Ďakujem za to, že som mala tú výsadu,
aby mi vyčítali nedostatky,
takže ostatné sestry hovorili:
„Ešte že nie som Bernadetta.“

Ďakujem za to,
že som bola tou Bernadettou,
ktorej vyhrážali väzením,
pretože som videla, Matka, Teba…
tou Bernadettou,
tak chudobnou a zbytočnou,
že keď ju videli, hovorili si:
„To má byť ona?“
Bernadettou, ktorú si ľudia prezreli
ako vzácne zviera.

Ďakujem Ti, Ježišu,
za toto ľutovaniahodné, hnisajúce telo,
ktoré si mi dal…
za túto chorobu, páliacu ako oheň,
za moje rozpadávajúce sa kosti,
za potenie i horúčku,
za ostré i tupé bolesti…

I za túto dušu,
ktorú si mi dal,
za púšť duchovnej vyprahlosti,
za nočnú tmu i tvoje blesky,
za tvoje ticho i tvoje hromy,
za všetko.

Ďakujem Ti, Ježišu,
za Teba –
keď si tu bol…
i keď si sa vzdialil…
Ďakujem.

(Bernadetta Soubirous /1844–1879/, závet)