Vojtěch od sv. Hedviky, OCD
Nasledujúci text je pokusom o syntézu základných myšlienok sv. Terézie od Ježiša o modlitbe. Neobsahuje preto zrejme pre čitateľa nové poznatky informatívneho charakteru, ale skôr známe veci, aj keď mnohokrát málo zdôrazňované. Preto je potrebné ho čítať s týmto vedomím – ako prosté riadky skrývajúce hlboké posolstvo, ktoré sa nehodí k „intelektuálnemu vychutnávaniu“; sú však schopné byť potravou pre chvíle ticha pred Bohom.
Keď bola 27. septembra 1970 sv. Terézia z Avily ako prvá žena vyhlásená Učiteľkou Cirkvi, pápež Pavol VI. vtedy povedal: „Chceme, aby zdobená týmto učiteľským titulom mala väčší vplyv pri naplňovaní poslania vo svojej rehoľnej rodine, v Cirkvi a vo svete, svojim trvalým a aktuálnym posolstvom: posolstvom modlitby.“1
Svätá Terézia je teda predovšetkým učiteľkou modlitby. Modlitba ju viedla po celý jej život, o modlitbe písala, modlitbe učila. Preto je toto téma v jej náuke veľmi široké a rozsiahle a možno o ňom pojednávať v mnohých aspektoch a z rôznych pohľadov: prax modlitby, jej stupne a rozvoj, predpoklady, vlastnosti, jednotlivé skúsenosti…
Zamerajme sa teraz iba na jediné – na podstatu tereziánskej modlitby.
Prvým a základným posolstvom svätice je pravda, že modlitba a život patria k sebe. Túto skutočnosť hlása nielen slovami, ale celým svojim životom, celým svojím bytím. Skúsenosť modlitby, ako ju Terézia prežíva, je úzko spätá s jej životom počnúc dobou, v ktorej žije, a prostredím, v ktorom sa pohybuje, a jej konkrétnymi rozhodnutiami končiac.
Svätá Terézia žije v období, keď je Španielsko na svojom vrchole ako v politickom, spoločenskom, kultúrnom, tak i náboženskom živote. Katolícka reforma tu predbehla rozhodnutie Tridentského koncilu: „zlatý vek,“ ako sa hovorí šestnástemu storočiu na Pyrenejskom poloostrove, je obdobím veľkej obnovy rehoľného života (františkánska, benediktínska a dominikánska reforma, dielo sv. Ignáca z Loyoly), veľkých postáv diecézneho kléru (sv. Ján z Avily), veľkej produkcie kvalitnej duchovnej literatúry a silných duchovných prúdov cudzích i domácich zdrojov (devotio moderna, savonarolianizmus, erasmizmus).2 Je jasné, že v takom prostredí dochádza tiež k deformáciám a úletom. Tu vzniká spor medzi tzv. letrados (učenými) a espirituales (duchovnými) o opodstatnenosť vnútorné modlitby a mystiky (odtiaľ index zakázaných kníh atď.)
Jej náuka tento spor odráža. Predovšetkým: centrálnym námietkou jej diel je modlitba, čo je v súlade s celkovým zameraním duchovnej literatúry tej doby. Ďalej: vo svojom živote sa rozhodla pre vnútornú modlitbu, hoci sa podrobuje aj opatreniam letrados.
„Keď bolo zakázané čítať mnoho kníh v ľudovej reči, veľmi ma to mrzelo, pretože niektoré mi prinášali veľké osvieženie, a nemala by som už čo čítať, pretože tie dovolené boli latinské. Ale Pán mi povedal: ‚Netrap sa, lebo ti dám živú knihu.‘3 I ďalšie jej kroky prezrádzajú, že živo prežívala konflikty svojej doby: stavia sa na stranu vnútornej modlitby vo svojich knihách.4 Napriek tomu zostáva sama sebou a nezototožňuje sa s jednou zo strán; zdôrazňuje potrebu ako vnútornej modlitby, tak ústnej, ako skúsenosti, tak vedomostí.5
Avšak najdôležitejším dôkazom prepojenia života a modlitby u sv. Terézie je jej „metóda“. Svätica žije v dobe, keď sa množia a sú veľmi populárne „návody k vnútornej modlitbe“, ktoré vychádzajú zo skúseností jednotlivcov i celých „škol“, hoci svojho vrcholu dosiahnu až v neskoršej dobe.6 Terézia čerpá zo skúseností všetkých, s ktorými je schopná prísť do kontaktu, ale so žiadnou „metódou“ sa neztotožňuje ani sama žiadnu nevypracováva.7 Modlí sa, ako ju tomu učí život,8 a žije, ako sa tomu učí v modlitbe, pretože modlitba a život sú pre ňu korelátne pojmy. „Všetko žije z modlitby a modlitba žije zo všetkého.“9 Z toho plynie druhý podstatný poznatok: modlitba má odpovedať osobe, má byť autentickým prejavom temperamentu, životných osudov, doby…
Z tohto Terezianovho dvojitého poznania potom vytryskol slová, ktoré sú perlou duchovnej literatúry a nie bez dôvodu sú považované za jednu z najlepších „definícií modlitby“: „Modlitba mysle10 nie je podľa mňa nič iné než styk priateľstva, časté prebývanie o samote s Tým, od koho vieme, že nás miluje.“ (Život 8,5)11
Hoci by sa z kontextu mohlo zdať, že ide o náhodnú definíciu, hlbší rozbor skôr hovorí pre to, že ide o dobré a dôkladne premyslené charakteristiku, ktorú svetica častejšie používala a tak ju uviedla v okamihu písania ôsmej kapitoly svojej autobiografie. A aj keď by sa dalo bez preháňania dlhé rozoberať každé slovo zvlášť,12 zamerajme sa len na dva okruhy: tratar de amistad (ktoré prekladám „styk priateľstva“) a Božiu iniciatívu v modlitbe (slová: „od koho vieme, že nás miluje“).
Terézia bola vždy dobrou priateľkou13 a po jednej Božej intervencii14 sa snaží túto svoju schopnosť využiť vo vzťahu k Bohu. Preto je pre ňu modlitba priateľstvom s Bohom, priateľstvom iným od ľudského,15 avšak plne personálnym, v jehož centre je Priateľ,16 ktorého je možné milovať.17
Toto priateľstvo nie je len slovným rozhovorom obmedzeným na určitú dobu dňa, ako to často chápeme my, ale ide o tratar – styk, zdieľanie, prežívanie vzťahu celobytostným spôsobom. Nejde teda len o rozprávanie, ale o akýkoľvek kontakt alebo proste existujúci vzťah a nejde len o okamihy modlitby, ale o celý život, všetko, čo prežívam.18
A tento styk priateľstva môžem prežívať preto, že Boh je ten prvý, kto nadväzuje vzťah vedúci až k hlbokej intimite. Právom na to myslíme na základe slov svätice: „styk priateľstva … s Tým, od koho vieme, že nás miluje“.19 Naša modlitba nie je ničím iným než odpoveďou na Božiu iniciatívu. Pretože od Neho vieme, že nás miluje, môžeme sa odvážiť jednať s Ním ako s naším priateľom a môžeme si tiež byť istí, že to On nás vedie k tomu, aby sme s Ním rozprávali, hoci sa nám to niekedy javí celkom inak.
Ako hovorí sv. Ján od Kríža: „Predovšetkým je potrebné vedieť, že hľadá-li duša Boha, oveľa viac hľadá Milovaný ju.“20
Svätá Terézia nás učí tomu, že modlitba a život patria k sebe, že modlitba musí byť autentickým vyjadrením nás samotných, a preto má odpovedať našej mentalite, temperamentu, ale i momentálnym životným osudom. Ide o vzťah priateľstva s Bohom zahŕňajúci celý život a vyjadrený všetkými možnými formami. Predovšetkým však je našou odpoveďou Tomu, ktorý „si nás zamiloval a vydal sa za nás“ (porov. Ef 5,2).
