Predposledná meditácia P. Radcliffa sa zaoberá autoritou. Aby sme nenarušili myšlienkovú líniu textu, ponechávame v pracovnom preklade slovo „autorita“ aj tam, kde sme skôr zvyknutí prekladať slovom „moc“ (napríklad v citátoch z Písma svätého).
Náš rozhovor nemôže byť plodný, pokiaľ neuznáme, že každý z nás hovorí s autoritou. Všetci sme pokrstení v Krista: kňaza, proroka a kráľa. Keď sa Medzinárodná teologická komisia zaoberá pojmom sensus fidei, cituje sv. Jána: „vy však ste dostali pomazanie od Svätého a všetci máte vedomie“, „pomazanie, ktoré ste [od Krista] dostali, vo vás zostáva a nemáte potrebu, aby vás niekto poučoval“ (Ján 2,20.27; jeruz. preklad).
Mnoho laikov bolo pri príprave synody prekvapených zistením, že im niekto načúva, pravdepodobne vôbec po prvýkrát. Spochybňovali svoju vlastnú autoritu a pýtali sa: „Skutočne mám čo ponúknuť?“ (B.2.53). Ale nie sú to len laici, kto postráda autoritu. Celá Cirkev je zasiahnutá krízou autority. Jeden ázijský biskup si sťažoval, že nemá žiadnu autoritu. Povedal: „kňazi sú totálne nezávislí bossovia, ktorí ma vôbec neberú na vedomie.“ I mnohí kňazi hovoria, že stratili všetku autoritu. Zdiskreditovali nás škandály sexuálneho zneužívania.
Celý svet trpí krízou autority. Stratili ju všetky inštitúcie. Politická scéna, právo, tlač, všetci cítia, ako autorita upadá. Zdá sa, že autorita vždy patrí iným: buď diktátorom, ktorí sa na mnohých miestach dostávajú k moci, alebo novým médiám, celebritám a influencerom. Svet hladovie po hlasoch, ktoré by sa s autoritou vyjadrovali k zmyslu nášho života. Hrozí, že vakuum zaplnia nebezpečné hlasy. Nášu svet nevládne autorita, ale kupecké vzťahy – dokonca aj v rodinách, na univerzitách, v Cirkvi.
Ako by Cirkev mohla získať späť stratenej autoritu a osloviť náš svet, ktorý hladovie po pravdivom hlase? Lukáš rozpráva, že keď Ježiš učil, „žaslili nad jeho učením, pretože hovoril s autoritou“ (Lk 4,32). Prikazuje zlým duchom a oni ho poslúchajú. Rovnako aj vietor a more. Má dokonca autoritu povolať svojho mŕtveho priateľa späť do života: „Lazare, poď von!“ (Ján 11,43). A na záver Matúšovho evanjelia zaznieva slová: „Je mi daná všetka autorita na nebi i na zemi“ (Mt 28,18).
Zhruba uprostred synoptických evanjelií, v Cesareji Filipovej, dochádza k masívnej kríze autority. V porovnaní s ňou naša súčasná kríza nestojí za reč. Ježiš oznamuje svojim najbližším priateľom, že musí ísť do Jeruzalema, kde bude trpieť, bude zabitý a vstane z mŕtvych. A oni to neprijmú. Ježiš ich teda berie so sebou na horu a je pred nimi premenený.
Jeho autorita sa odhaluje v jeho sláve, vo svedectve Mojžiša a Eliáša. Je to autorita, ktorá sa dotýka ich uší a očí, ich sŕdc a myslí, ich predstavivosti. Konečne mu teraz načúvajú.
Petr je plný radosti: „Je dobre, že sme tu!“ (Mk 9,5). Proslulou vetou to vyjadril Teilhard de Chardin /1881–1955/: „Radosť je neomylným znamením prítomnosti Božej.“ To je tá radosť, o ktorej dnes ráno hovorila sr. Maria Ignazia. Radosť Máriina. Bez radosti nemá nikto z nás žiadnu autoritu. Nikto neuverí mrzutému kresťanovi! V udalosti Premenenia prúdi radosť z troch zdrojov: z krásy, dobroty a pravdy. Môžeme spomenúť aj iné podoby autority. Instrumentum laboris akcentuje autoritu chudobných, je tu tiež autorita tradície a autorita hierarchie s jej službou jednote.
Dnes ráno by som rád poukázal na to, že autorita je mnohonásobná a vzájomne posilňujúca. Nejde o žiadne súperenie, ako keby laici mohli mať viac autority len vtedy, keď ňou uberieme biskupom, alebo ako keby sa takzvaní konzervatívci preťahovali o autoritu s progresistami. Mohli by sme byť v pokušení volať oheň na tých, ktorých považujeme za svojich oponentov, ako učeníci v dnešnom evanjeliu (Lk 9,51-56). Ale v Trojici nie je žiadna rivalita. Otec, Syn a Duch Svätý nesúperia o moc. Ani medzi štyrmi evanjeliami nepanuje žiadna súťaživost…
K nášmu bezradnému svetu prehovoríme s autoritou vtedy, ak na synode prekonáme konkurenčné spôsoby existencie. Vtedy svet rozpozná hlas pastiera, ktorý zvoláva k životu. Vráťme sa znova k scéne Premenenia na hore a pozorujme vzájomné pôsobenie rôznych podob autority.
Krása
Najprv je tu krása, sláva. To sú v hebrejčine prakticky synonymá. Biskup Robert Barron /*1959/ niekde povedal (a prepáč mi, prosím, otče biskupe Bobe, ak ťa cituje zle), že krása môže zasiahnuť človeka, ktorý odmieta iné formy autority. Pretože morálny pohľad môže byť vnímaný ako moralistický: „Akým právom mi chceš hovoriť do života?“ Doktrinálna autorita môže byť odvrhnutá ako utláčajúca: „Ako sa odvažuješ mi povedať, čo si mám myslieť?“ Ale krása má autoritu, ktorá sa dotýka hlbokej intimity našej slobody.
Krása otvára našu predstavivosť transcendentnu, vlasti, po ktorej túžime. Jezuitský básnik Gerard Manley Hopkins /1844–1889/ nazýva Boha „krásou samou a darcom krásy“. (1) A Tomáš Akvinský hovorí, že krása odhaľuje konečný cieľ našej životnej cesty, podobne ako terč, na ktorý mierí lukostrelec.
Nie je divu, že Peter nevie čo povedať. Krása nás prenáša za hranice slov. Hovorí sa, že každý dospievajúci má nejakú skúsenosť s transcendentnou krásou. Ak však nemá žiadneho sprievodcu, ako mali učeníci v osobe Mojžiša a Eliáša, ľahko ten okamih premešká. Keď mi bolo šestnásť a navštevcoval som benediktínsku školu, prežil som taký okamih vo veľkom opatskom kostole. Mal som vtedy nablízku múdrych mníchov, ktorí mi pomohli porozumieť.
Nie každá krása však vypovedá o Bohu. Nacistickí vodcovia si obľúbili klasickú hudbu. O sviatku Premenenia Páně dopadla na Hirošimu – v hrôzostrašnej paródii na božské svetlo – atómová bomba. Krása vie klamať a zviesť. Ježiš povedal: „Beda vám, učitelia Zákona a farizeji, pokrytci! Podobáte sa obieleným hrobom: zvonku sa zdajú pekné, ale vnútri sú samé kosti z mŕtvych a všelijaká nečistota“ (Mt 23,27).
Božská krása, ktorá sa zjavila na hore, bude žiariť za hradbami svätého mesta, až sa Pánova sláva odhalí na kríži. Božia krása sa prezrádza najžiarivejšie v tom, čo sa zdá najohšklivejšie. Chceme-li zahlédnout krásu Boha, musíme sa vydať na miesta utrpenia.
Etty Hilesum /1914–1943/, židovská mystička priťahovaná kresťanstvom, nachádzala krásu aj v nacistickom koncentračnom tábore: „Chcem byť tu, v prostredí presýtenom tým, čomu ľudia hovoria ‘naprostá hrôza’, a predsa byť schopná vyznať, že život je krásny“. (3) Každá obnova Cirkvi šla ruka v ruke s estetickým oživením: pravoslávna ikonografia, gregoriánsky chorál, protireformačné baroko (ktoré sám moc rád nemám!). Reformácia bola čiastočne stretom estetických vízií. Akú estetickú obnovu potrebujeme dnes, aby sme sa otvorili paprsku transcendencie, zvlášť pokiaľ ide o miesta plné skleslosti a utrpenia? Ako môžeme druhým odovzdať krásu kríža?
Keď v 16. storočí prišli dominikáni do Guatemaly, bola to práve krása, ktorá im umožnila sa sblížiť s pôvodnými obyvateľmi a ponúknuť im evanjelium. Bratia vtedy odmietli ochranu španielskych conquistadorov. Naučili domorodých kupcov kresťanským piesňam, aby si ich spievali, keď prechádzali horami a predávali svoje tovary. A tieto piesne otvorili cestu bratom, ktorí potom mohli bezpečne vstúpiť na územie dodnes nazývané Verapaz – Pravý mier. Nakoniec však prišli vojaci a zabíjali nielen domorodých obyvateľov, ale aj bratov, ktorí sa ich snažili chrániť.
Aké piesne môžu preniknúť do sveta mladých? Kto sú ich hudobníci a básnici? Krása rozbieha našu predstavivosť, aby sme zahlédli koniec našej cesty. Môžeme však byť – ako Peter – v pokušení ostať. Aby sme zišli dolu z hory na prvú synodu, aby sme sa vydali na cestu do Jeruzalema, potrebujeme aj iné spôsoby autority, ktoré našu predstavivosť rozpohybujú. Učeníci dostávajú dvoch interpretov toho, čo vidia – Mojžiša a Eliáša, Zákon a Prorokov… alebo Dobrotu/Svätosť a Pravdu.
Dobrota/Svätosť
Mojžiš vyviedol Izrael z otroctva na slobodu. Izraeliti nechceli ísť, túžili po bezpečí Egypta. Obávali sa slobody na púšti, presne tak ako sa učeníci báli vyraziť do Jeruzalema. V Dostojevského Bratřích Karamazových (1880) tvrdí Veľký inkvizítor, že „pre ľudstvo a spoločnosť nikdy nebolo nič také neznesiteľné ako sloboda… Nakoniec nám položia svoju slobodu k nohám a povedia: Kľudne nás zotročte, ale dávajte nám jesť“.
Autorita svätých pramení z odvahy. Povzbudzujú nás, aby sme sa vydali na cestu. Zverujú nás, aby sme sa spolu s nimi pustili do riskantného dobrodružstva svätosti. Terézia Benedikta od Kríža sa narodila do ortodoxnej židovskej rodiny, v dospievaní sa stala ateistkou. Keď však náhodou siahla po autobiografii svätej Terézie z Avily, čítala celú noc. Vypráva: „Keď som dočítala, povedala som si: to je pravda.“ Táto pravda ju priviedla k smrti v Osvienčime. To je autorita svätosti. Zve nás, aby sme sa vzdali kontroly nad svojimi životmi a nechali Boha byť Bohom.
Snáď najpopulárnejšou knihou 20. storočia bol Tolkienov Pán prsteňov (napísaný s prestávkami v rokoch 1937–1949). Je to hlboko katolícky román. Tolkien hovoril, že je to eucharistická romanca. Prvými autoritami v cirkvi boli mučeníci, pretože sa všetkého odvážne vzdali. G. K. Chesterton /1874–1936/ napísal, že „odvaha je skoro protimluv. Znamená silnú túžbu po živote, ktorá na seba vezme ochotu zomrieť“. (4) A my? Bojíme sa vystaviť nebezpečným výzvam viery? Herbert McCabe OP /1926–2001/ povedal: „Keď miluješ, vystavuješ sa zraneniu, snáď i zabitiu. Ale keď nemiluješ, už si mŕtvy.“ Mladých ľudí nebude priťahovať naša viera, bude-li krotko opatrná.
„Dokonalá láska vyháňa strach“ (1 Ján 4,18). Bývalý generál františkánov, br. Michael Anthony Perry OFM /*1954/, povedal: „Vo krste sme sa zriekli práva na strach.“ (5) Ja by som skôr povedal, že sme sa vzdali práva byť zotročení strachom. Odvážny človek pozná strach. V našom ustrašenom svete budeme mať autoritu iba vtedy, keď bude jasné, že riskujeme všetko. Keď sa pred štyrmi stovkami rokov vydali naši európski bratia hlásať evanjelium do Ázie, polovica z nich zomrela skôr, než dorazili na miesto, nech už ich o život pripravila nemoc, stroskotanie alebo piráti. Mali by sme my ich bláznivú odvahu?
Henri Burin de Roziers /1930–2017/ bol francúzsky dominikán, ktorý ako právnik pôsobil v Brazílskej Amazónii. Snažil sa dostať pred súd veľkých vlastníkov pôdy, ktorí často zotročovali chudobných, nútili ich pracovať na svojich rozľahlých pozemkoch a zabíjali pri každom pokuse o útek. Henrimu nespočetnekrát vyhrážali smrťou. Bola mu síce ponúknutá polície ochrana, ale on vedel, že by ho zabil najskôr niekto z pridelených ochráncov. Keď som ho navštívil, ponúkol mi k prespaniu svoj pokoj. Na druhý deň mi potom rozprával, že sám ani oka nezamhouřil. Čo keby si prišli preňho a náhodou dostali mňa?
Teda autorita krásy hovorí o konci cesty, o vlasti, ktorú sme dosiaľ nevideli. Autorita svätosti hovorí o ceste, po ktorej sa tam ide. Je autoritou tých, ktorí nelpí na živote. Írsky básnik Pádraig Pearse /1879–1916/ vyznal: „Promarnil som nádherné roky, ktorými Pán Boh obdaroval moje mládež, keď som sa pokúšal robiť nemožné veci v domnení, že len ony stoja za tú námahu. Pane, keby som mal znova tie roky, znova by som ich promarnil – odhadzujem ich od seba.“ (6)
Pravda
A potom je tu Eliáš. Proroci sú hlasatelia pravdy. Eliáš prohlédol sny Baalových prorokov a na hore počul hlas jemného vánku. Veritas – Pravda, heslo dominikánskeho rádu. To ma pritiahlo k dominikánom ešte skôr, než som sa s nejakým z nich vôbec stretol, snáď v tom bola Prozreteľnosť.
Náš svet opustil lásku k pravde: fake news, divoké tvrdenia na internete, pomätené konšpiračné teórie. A predsa je v ľudstve ukryt nevykořenitelný zmysel pre pravdu, a keď sa pravda vysloví, má stále nejaký zbytok autority. Instrumentum laboris sa nebojí pravdivo pomenovať výzvy, ktorým čelíme. Otvorene hovorí o nádejoch a smútkach, o hneve a radostiach Božieho ľudu. Ako môžeme kohokoľvek pritiahnuť k Tomu, ktorý je Pravda, keď nie sme pravdiví, ide-li o nás samých?
Dovolte, aby som spomenul dva ohľady, v ktorých je prorocká tradícia hovoriť pravdu nutná. Za prvé je treba úplne pravdivo hovoriť o radoch a utrpeniach sveta. Na ostrove Hispaniola pronesl v advente roku 1511 dominikán Antonio de Montesinos /1475–1540/ slávne kázanie, v ktorom sa postavil proti zotročovaniu, ktorého sa dopúšťali conquistadori na domorodom obyvatelstve. „Povedzte mi, akým právom alebo akou interpretáciou spravodlivosti držíte Indiánov v tak krutom a hroznom otroctve? Z akej autority vediete odpornú vojnu proti ľuďom, ktorí predtým žili tak kľudne a pokojne vo svojej vlastnej krajine?“ Toto kázanie vyslechol Antoniov spolubrat Bartolomé de las Casas /1484–1566/, ktorý doteraz viedol veľmi priemerný život, a dal sa na pokánie. Na synode budeme načúvať ľuďom, ktorí pravdivo prehovoria o „radoch a nádejach, smútení a úzkostiach ľudí našej doby“ (Gaudium et Spes 1).
A za druhé potrebujeme s ohľadom na pravdu aj ukáznene vedecké bádanie, ktoré odolá nášmu pokušeniu zneužiť Slovo Božie a učenie Cirkvi pre naše vlastné účely, na spôsob: ‚Boh musí mať pravdu, pretože súhlasí so mnou!‘ Biblisti nás vedú späť k originálnym textom v celej ich cizote a inakosti. (Keď som bol v nemocnici, rozprával mi môj ošetrovateľ, že si praje ovládať latinčinu natolik, aby mohol čítať Písmo v originále. Nepovedal som na to nič.) Skutoční bádatelia sa stavajú proti každému zjednodušujúcemu pokusu využiť Písmo, učenie Cirkvi alebo tradíciu pre osobné pôtky. Božie slovo patrí Bohu! Toho počúvajte! Nevlastníme pravdu. Pravda vlastní nás.
Každá láska nás otvára pravde druhých ľudí. Objavujeme, ako zostávajú v určitom zmysle nepoznateľní. Nemôžeme sa ich zmocniť a používať pre svoje ciele. Milujeme ich v ich inakosti, v ich nekontrolovateľnej slobode.
Na hore Premenenia tak vidíme, že rôzne podoby autority sú na to, aby preniesli učeníkov cez veľkú krízu autority u Cesareje Filipovej. Všetky tieto podoby, ale aj iné, sú nutné. Bez pravdy by krása zostala bezduchá. Kdosi povedal, že „krása sa má k pravde tak ako lahodnosť k jedlu“. Krása bez dobroty ľahko oklame. Dobrota bez pravdy sklzne do sentimentalizmu. Pravda bez dobroty vedie k inkvizícii. Svätý John Henry Newman /1801–1890/ krásne vystihol početné podoby autority – vládu, rozum a skúsenosť.
Každý z nás má autoritu, ale odlišnú. Newman napísal, že keď sa autorita vládnutia stane absolútnou, bude tyranská. Keby mal byť rozum jedinou autoritou, upadneme do suchopárneho racionalizmu. Keby bola jedinou autoritou náboženská skúsenosť, zvíťazia povery. Synoda sa podobá orchestru, v ktorom každý z nástrojov hrá svoj vlastný part. Preto je jezuitická tradícia rozlišovania tak plodná. Ako sa ani orchester ani futbalový tím neřídí hlasovaním, tak ani k pravde nedôjdeme prostou väčšinou hlasov.
Autorita vedenia zaručuje, že rozhovor v Cirkvi bude plodný, že žiadny hlas nebude dominovať a nepřeválcuje ostatné, že rozpozná skrytú harmonii. Jonathan Sacks /1948–2020/, vrchný anglický ortodoxný rabín, napísal: „V búrlivých časoch ľahko prekonávajú náboženské vodcovia pokušenie k confrontácii. Je nielen zapotřebí ohlašovať pravdu, ale aj verejne odsudzovať lož. Oboje musí byť neúprosne oddelené. Neodsúdiť lož znamená ju schváliť.“ Napriek tomu, dodáva, „prorok nepočúva jeden príkaz, ale dva: viesť, a zároveň súcitiť; milovať pravdu, a zároveň zostať solidárny s tými, ktorí tápajú. Udržiavať tradíciu, a súčasne hájiť tých, ktoji ju zavrhujú, je obtiažny, ale nevyhnutný úkol náboženského vedenia v nenáboženskej dobe“ (7).
Všetka moc pochádza od nášho Trojjediného Boha, od Toho, v ktorom je všetko zdieľané. Taliansky teológ Leonardo Paris /*1977/ presadzuje myšlienku, že „Otec zdieľa svoju moc. S každým. A všetku moc konfiguruje ako zdieľanú… Nie je už možné citovať Pavla („už nie je Žid alebo Grék, už nie je otrok alebo človek slobodný, už nie je muž alebo žena; všetci ste jedno v Krista Ježiša“ (Gal 3,28)) a odvolávať sa pri tom na synodalitu, aniž by sme uznali, že to zároveň znamená nájsť konkrétne historické formy, aby každý človek bol docenený ako ten, kto má moc, ktorú mu Otec chcel zveriť“ (8).
Ak sa Cirkev skutočne stane spoločenstvom, v ktorom navzájom uznávame svoju moc, budeme hovoriť s autoritou Pána. Premena na takú Cirkev bude bolestná a krásna zároveň. O tom budeme hovoriť nabudúce.
[1] ‘The Golden Echo’
[2] ST III. 45
[3] An Interrupted Life: The Diaries and Letters of Etty Hillesum 1941–43, Persephone Books, London, 2007, p. 276
[4] Orthodoxy, London 1996, p. 134
[5] Benotti, p. 66
[6] Quoted by Cardinal Murphy-O’Connor, ‘Fiftieth Anniversary of Priesthood’, in Daniel P. Cronin, Priesthood: A Life Open to Christ (St Pauls Publishing, London 2009, p. 134)
[7] ‘Elijah and the Still, Small Voice’, www.rabbisacks.org/covenant-conversation/pinchas/elijah-and-the-still-small-voice
[8] Leonardo Paris, L’erede. Una cristologia, Queriniana, 2021, pp. 220-221. Soon to be published in English by Brill, with a Foreword by Massimo Faggioli.
