Moja milá sestrička,
(…) pozrite, v roku 1918 sme v rodine uskutočnili intronizáciu Najsvätejšieho Srdca Pána. Po smrti cisára pred rokom sme s deťmi prosili Najsvätejšie Srdce Ježišovo, aby bolo ešte viac, ak je to možné, hlavou rodiny! Vy poznáte cesty, po ktorých nás naša „Hlava rodiny“ viedla! Dobre! Viete, čo mi povedal cisár niekoľko týždňov pred svojou smrťou, keď hovoril o výraze o „dlhom a šťastnom“ panovaní? „Dlhé nebolo, ale šťastné, to áno!“
„Ale šťastné“ – to sú jeho vlastné slová o rokoch 1916–22; rokoch, ktoré mu, ľudsky povedané, priniesli len nešťastie, prenasledovanie, pády, najhanebnejšie ohovárania, a v prvých rokoch predovšetkým nadľudskú prácu bez akéhokoľvek výsledku. Z Viedne na Madeiru, ale šťastný, pretože taká bola vôľa Božia. Neviem, či by to mohli povedať tí, ktorí v týchto rokoch boli šťastní v očiach sveta. Isteže Kríž Pánov niekedy ťažko zaťažoval jeho plecia, ale jeho vnútorný pokoj to nenarušilo. Laskavá „Hlava rodiny“ na to dozerala.
Blahoslavený Karol Habsburský, cisár rakúsky, kráľ český a uhorský, oroduj za nás!
(cisárovná Zita Habsburská /1892–1989/, list rehoľnej sestre Hilarii, 20. marca 1923,
v situácii, keď je rok vdovou s ôsmimi deťmi;
bl. cisár Karol zomrel v exile na Madeire presne pred sto rokmi – 1. apríla 1922)
