Wilfrid Stinissen
Ako je úžasné, že Boh nestvoril čas ako nekonečne dlhú, monotónnu líniu. Boží čas nie je ustavične rovnaký, tu nepanuje stále tá istá teplota, nie je vždy tak teplo ani tma, stále leto ani stále zima.
Človek je naklonený vymýtiť a vyrovnávať všetky rozdiely. Namiesto toho, aby sme cez deň pracovali a v noci oddychovali, podarilo sa nám narušiť rytmus prírody i našej vlastnej prirodzenosti a nerobíme už rozdiel medzi dňom a nocou.
Rovnako pokiaľ ide o náš duchovný vývoj, priali by sme si, aby sme robili pokroky rovnako rýchlo. Avšak skutočnosť nie je taká. Vo spôsobe, akým Boh riadi beh času na úrovni materiálnej i duchovnej, vládne ustavične zmena.
Že dnešný človek hľadá toľko vykonštruovanej zmeny, že sa stále honí za niečím iným, spočíva snáď v tom, že stratil cit pre prirodzený rytmus Božieho času.
Boží čas má rytmus, jehož podstatou je smrť a zmŕtvychvstanie. Všetko začína, všetko umiera a opäť všetko začína. Nič nie je hotové raz a navždy, nič sa nevyvíja podľa rovnomerne stúpajúcej krivky. Čas obsahuje silné a slabé momenty. Sú doby, kedy sa nič zvláštne nedeje, a opäť doby, kedy začína niečo úplne nové.
Máš-li dar chápať a rešpektovať tento rytmus a podriadiť sa mu bez odporu a námietok, potom ti Boh dáva tušiť niečo z hlbokej harmónie, ku ktorej ťa stvoril.
