Mikuláš Hermann – neskôr brat Vavrinec od Vzkriesenia – sa narodil v roku 1614. V mladosti sa nechal naverbovať do tridsaťročnej vojny, podieľal sa na pleneniu a drancovaní, unikol šibenici. Kvôli zraneniu sa vrátil domov, telesne aj duševne sa však zotavoval len pomaly. V roku 1640 vstúpil do karmelitánskeho kláštora v Paríži. Tu sa mu znova a znova vracali spomienky na jeho vojenský život, prenasledoval ho strach. Desiatky rokov strávil v obavách a nepokoji, bez úľavy v modlitbe či skrze súcit druhého človeka. Až neskôr mu bolo dopriate, aby svoje utrpenie uchopil ako znamenie svojej veľkej lásky k Bohu a prijal svoju životnú cestu.
„Obava, že Bohu nenáležím, ako by som si prial, moje predchádzajúce hriechy, ktoré som mal stále pred očami, a veľké milosti, ktoré mi Boh preukazoval, boli dôvodom a prameňom všetkých mojich trápení. Počas celého tohto obdobia som často upadal a hneď zas povstával. Zdalo sa mi, že sú proti mne tvory, rozum i sám Boh a že na mojej strane bola len viera. Niekedy ma sužovala myšlienka, že som odvážny a že sa chcem príliš rýchlo a ľahko dostať tam, kam iní dospievajú len s námahou, inokedy zas, že som určite zavrhnutý a už nemám nádej na spásu. Keď som už myslel, že svoje dni dožijem v týchto zmatkoch a nepokojoch (ktoré však nedokázali zmenšiť moju dôveru v Boha, nýbrž slúžili len k tomu, aby zväčšili moju vieru), zakúsil som náhlu premenu. A moja duša, do tejto chvíle zmätená, pocítila hlboký vnútorný pokoj, ako keby našla svoj stred a miesto svojho spočinutia.“
(Prevzaté z knihy Základné témy spirituality Karmelu;
citácia v úvodzovkách je z korešpondencie Vavrineca od Vzkriesenia /1614–1691/)
