Dnes v noci jsem bola u seba doma vo svojej úzkej posteli. Znovu som ďakovala Bohu, nie za teplo tohto lôžka alebo za hráškovú polievku, ale že sa mu zapáčilo vo mne prebývať. (…) Dúfam ale, že až raz nebudem mať tento chlieb náš vezdejší, budem ďakovať aj tak. Za niečo iné. Za to, čím je Boh vo mne. A to nemá nič spoločného so plným alebo prázdnym žalúdkom. Alebo si tak aspoň myslím teraz, vedľa roztopených kameňov a po vydatnej raňajkách.
(Etty Hillesum /1914–1943/, denníkový zápis, 23. januára 1942)
