Moja pani Eustochia,
ako často som v púšti, v divočine spalovanej žiari slnka, kde mnísi žijú medzi divokými zvieratami, spomínal na pohodlný život v Ríme. Sedával som často sám a cítil horkosť spomienok. (…)
Bezmocne som ležal pri Ježišových nohách. Smáčal som ich slzami a utieral ich svojimi vlasmi. Keď sa moje telo rozvírilo, trestal som ho týždňami pôstu. Spomínam si, že som často plakával a vzdychal celú noc a deň a bil som sa do prs, kým mi Božie odpustenie znovu neprinieslo pokoj. Dokonca som sa v chvíľach pokušenia bál vojsť do svojej maličkej cely, bol som na seba nahnevaný a veľmi rozrušený a radšej som odchádzal sám do púšte. A tam som si z hlbokého údolia alebo skalnatého útesu urobil modlitebňu… Nestydím sa za tieto svoje smiešne skutky, skôr ľutujem, že teraz už nie som takým, akým som bol vtedy…
(sv. Jeroným /340–420/, list do Ríma, roku 384)
