„Ako je to u všetkých pravých Ježišových učeníkov, aj pápež zakúsil mnoho utrpenia, ale zdá sa, že tento učeník nad iné sa naučil hovoriť o utrpení, ktoré prináša spásu.“
To sú slová kardinála Josefa Ratzingera, vyslovené pri oslave konanej na Pápežskej univerzite svätého Tomáša k päťdesiatemu výročiu doktorátu Karola Wojtyłu. Stretnutie, ktoré sa konalo 5. novembra 1998, usporiadala Kongregácia pre katolícku výchovu spoločne s pápežskými univerzitami a akadémiami v Ríme.
Referát kardinála Ratzingera, prefekta Kongregácie pre náuku viery, mal názov „Sapienciálna teológia (z lat. sapientia – múdrosť): Starosť Jána Pavla II. o tretie tisícročie“. Vo svojom prejave kardinál vyhlásil: „Domnievam sa, že pochopiť sapienciálny rozmer, ktorý sa týči celou teologickou reflexiou súčasného pápeža, nám môžu pomôcť dve ženy, obe patriace ku karmelitánskemu rádu.“ Hra so slovami kardinál pokračoval: „Jedna je svätou, ktorú vyhlásil za ‚učiteľku‘, a druhá je učiteľkou, ktorú vyhlásil za svätú. („Sono una Santa dichiarata da lui ‚Dottore‘, e una Dottoressa, dichiarata da lui ‚Santa‘.“) Prvá, svätá Terezia od Dieťaťa Ježiša a od svätej Tváre, je dievča, ktoré dalo zažiariť svätosti prostotou svojho mladého srdca, a práve vďaka Jánovi Pavlovi II. sa ukázalo, že je tak múdra, aby mohla byť vyhlásená učiteľkou cirkvi. Druhá, svätá Terezia Benedikta od Kríža, je mladá žena oddaná vede, filozofka, ktorá sa prostredníctvom poznania kríža až k vedome prijatému mučeníctvu naučila oné tajomnej múdrosti, ktorá sa rodí zo žitej svätosti. Jedna je patrónkou misií, znamením všeobecnej otvorenosti spásy, druhá je židovkou, ktorá konvertovala na katolícku vieru, znamením toho zmierenia medzi otcami a synmi. (Srov. Mal 3,24.) V živote oboch nachádzame svätosť, ktorá sa stáva múdrosťou, a múdrosť, ktorá sa stáva svätosťou, v jedinom zámere lásky a spásy ľudí. Obidve sú múdre, to znamená, poznajú onú múdrosť, ktorá sa zjavuje iba tým, ktorí našli v kríži súčiniteľ svojej existencie.“
Počas svojej hlbokej úvahy nad myslením týchto dvoch moderných mystičiek kardinál objasnil: „V tomto vznešenom predive múdrosti srdca a múdrosti kríža sa môžeme teraz dobrat pravého pôvodu zanietenia, ktoré inšpiruje tohto pápeža. Ján Pavel II. je človekom, ktorý prostredníctvom na vlastnom tele prežitého utrpenia znovu pochopil onú ukrižovanú múdrosť, ktorú sa v mladosti naučil z diel svätého Jána od Kríža. Je už nemožné pomyslieť na tohto pápeža, aniž by sa nám vybavila jeho tvár, do ktorej sú už nezmazateľne vpísané rysy bolesti, bolesti nesenej a obetovanej v súvislosti s uvedením cirkvi do tretieho tisícročia.“ Kardinál Ratzinger prezradil, že raz sa pápež preřekl: „‚Bolo potrebné, aby (cirkev do tretieho tisícročia) bola uvedená utrpením…‘ To je ona múdrosť, ktorá bola potrebná v dobe, ktorá bolesť všade skrýva ako hanbu...“
Potom prefekt Kongregácie pre náuku viery citoval jedného ruského autora a povedal: „‚Idea Boha zostupujúceho do sveta, dobrovoľne trpiaceho a berúceho na seba podiel na ľudskom a kozmickom utrpení, idea Boha-človeka, ktorý trpí, je jedinou možnou teodiceou, (t.j. na rozumovom poznaní vystavěnou obhajobou existencie Boha a jeho vlastností) jediným presvedčivým ospravedlnením Boha‘. Snáď bolo potrebné práve tejto bolesti, aby ľudské srdce znova zmúdrlo, aby nadobudlo tú múdrosť, ktorá prýšti z bolestného a súčasne radostného tajomstva, tajomstva v dejinách stále prítomného, a predsa ľudským srdciam stále menej známeho: tajomstva Ježišových Veľkej noci.“
(CITOC 1999/1, z taliančiny preložil P. Vojtěch od sv. Hedviky OCD.)
