Bol to 11. mája 1940. Francúzsko sa zúfalo bránilo proti nepriateľskému vpádu. Na lucemburských hraniciach padol v boji mladý Francúz Guy (Vít) Larigaudie, po celej Francúzsku legendárny športovec – proslul najmä tým, že ako prvý prešiel autom trasu z Francúzska do vtedajšej francúzskej Indočíny. Po smrti uňho našli list adresovaný jednej rehoľnej sestre:
Sestričko,
som teraz v zákopu. Možno, že sa nevrátim. Mal som krásne sny a krásne plány, ale nebyť bolesti, ktorú bude mať chudobná mamička a moja rodina, jásal by som radosťou. Bolo mi tak teskné po nebi, a teraz už sa brána čoskoro otvorí. Obeta môjho života nie je ani obetou, tak nesmierna je moja túžba po nebi a po Božom objatí. Snil som kedysi o tom, aby som sa stal svätým a bol vzorom skautom a roverom. Tá ambícia bola na moje možnosti možno príliš veľká, ale bol to môj sen. Som v jazdeckom oddiele a som tak rád, že moje posledné dobrodružstvo bude na koni…
Tak hovorí túžba po Bohu, ale tiež vášnivá láska k životu a jeho hodnotám. Zostali po ňom jeho zápisky a hrst drobných próz, ktoré sú celistvým a plným výrazom jeho duše otvorenej všetkým krásnym láskam. Vyznieva-li jeho posledný list pokojom a dokonca túžbou po odchode zo sveta, nie je to planý romantizmus človeka, ktorý v skutočnosti nemá ani tušenia o smrti. Vít sa už skôr dvakrát pozrel smrti do tváre. Po prvé na ostrove Tahiti, keď pri seskoku z vysokej skaly do horského jazierka mal dojem, že zle mieri a že dopadne na okolité útesy; po druhé, keď pri plavbe po Gangu sa jeho loďka prevrátila a on spiaci sa prebudil už s pľúcami plnými vody a dlho zúfalo bojoval s dravým živlom. Dvakrát mu v okamihu preletel hlavou celý život a on bez prieludov poznal jediné, pravé hodnoty:
Pochopil som, že na svete má cenu len jedno, totiž láska k Bohu, láska nesmierna, ktorá nerozumie, láska chlapca, ktorý s nadšením hľadí na mamičku; láska naprostá, ktorá nás celých uchváti pre všetky okamihy života. Táto láska detská, podivuhodná, vymaže neskôr všetko, čo je v nás škaredé, a zostane sama jediná a víťazná.
Ako vlastne vyzerá tá Vítova láska k Bohu? Je tak jednoduchá a usmievavá, ako bol on sám – jemu je tak srdečne ľahostajné, čo práve robí:
Z lásky k Bohu je rovnako krásne lúpať zemiaky, ako stavať katedrálu.
Dokázal zo svojho života urobiť rozhovor s Bohom:
Pri pletí planého mrkvy so steblom trávy v zuboch alebo pri rannom holení možno Bohu stále opakovať celkom jednoducho, že ho máme radi – a to stojí za viac ako potoky sĺz, ktoré sme proliali nad modlitebnými knihami. Rozprávať sám sebe a spievať si celý svoj život a sny, ktoré sa spřádajú do budúcnosti, a takto v speve hovoriť s Bohom. Hovoriť s ním aj vtedy, keď sa radosťou roztancujeme, nech už na slnku na pláži alebo na lyžiach v snehu. Mať stále nablízku Boha ako priateľa, ktorému sa zverujeme.
Vít vidí toľko ľudí dobrých a poctivých, ale predsa nie svätých, a poznamenáva:
Tak málo by to vyžadovalo, aby sa zo života počestného stal život svätý. Proste trochu viac lásky k Bohu, trochu viac odovzdanosti do jeho vôle, myšlienka obete a dokonalosť v drobných denných úkonoch. To je všetko.
Áno, to je všetko. Človek sa teskné pýta sám seba: Keď to mohol Vít, prečo nie ja? Opraviť naozaj nemôžem? Vít sa nevyhýbal dievčatám. Rád uznáva vplyv dievčaťa na formovanie chlapca. Dobre vie, aké nutné a zdravé je vzájomné doplňovanie. Nemusíme si ho však predstavovať len a len ako spiritualistu. On mal otvorené oči a vedel sa tešiť z krásy. Vo styku so ženami absolutne nevidel len ich dušu, ale aj ich telesnú krásu, ktorá jemu, človeku jemného vnímania, bola zdrojom povznesenia presne tak ako krásna myšlienka. A tak sa modlí vo svojich zápiskoch:
Bože, daj, aby naše sestry dievčatá boli pôvabné zjavom, usmievavé a vkusne oblečené. Daj, aby boli zdravé a mali priezračne jasnú dušu. Aby niesli čistotu a milosť po našich drsných cestách. Aby boli voči nám prosté, materské, bez záhubnosti a koketérie. Daj, aby sa nič zlé nevplížilo medzi ne a nás. A aby sme si všetci, chlapci i dievčatá, boli navzájom zdrojom nie pochybení, ale vnútorného bohatstva.
Vít bol veľmi statočný, pevný a istý. Bola to iste veľká milosť, vplyv zdravej a správnej výchovy, ale tiež výsledok osobnej prísnosti a askézy. Tento veselý chlapec, športovec, milý kamarát a dvorný tanečník dokázal veľmi prísne bdieť nad nižšou stránkou svojej povahy, ktorá sa prebúdza v každom človeku bez rozdielu. Vít dokázal proti pokušení bojovať aj tak, že prespal noc na podlahe namiesto v perinách. Dokázal trpezlivo znášať ťažkosti, síce drobné, ale predsa veľmi nepríjemné.
Keď zlo hrozí zaplaviť dušu, je dobré donútiť sa aspoň k malému umŕtvovaniu, a tak dokázať Bohu svoju lásku. Nepresoliť polievku, ktorá je bez chuti, neodstrániť nejakú vec, ktorá nám prekáža. Tento nepatrný úkon lásky je ako volanie milosti, a vôľa sa tak posilní.
Jasné, tejto mladej statočnej duši nemálo prospech priniesla zdravá skautská výchova. Styk s prírodou v tichu a samote otvoril vnímavé srdce kráse a chápaniu najvyšších ideálov. Vášnivě miloval túlanie prírodou a hovoril, že aj tomu je potrebné sa naučiť. Chodiť bez cieľa od kvetu ku kvetu, bez ciest, bez merania času a kilometrov – sám. Len v tichu a samote sa človeku ozve Boh a vybrúsi do jemnosti dušu svätca a dušu umelca.
Ešte jedno je potrebné o Vítovi vedieť: totiž to, čo je kľúčom k pochopeniu jeho čistoty, veľkosti, vnútornej harmónie a krásy. Je to jeho láska k Matke Božej a k ružencu. Mal ho pri sebe na každom kroku a veľmi tým pripomína dnes už blahoslaveného talianskeho študenta, horolezca, motoristu Pier Giorgo Frassatiho (*1901 – †1925). Víta sprevádzal ruženec na všetkých cestách ako živé puto s Bohom a s Pannou Máriou. Rytmu jeho krokov, otrasom vlaku, hučaniu motora zodpovedal tichý rytmus jeho Zdrávasov. Tento desiatok za priateľa, ten za pilota, tento za turistov, ktorých stretol, iný za kolegyňu a ešte jeden za malé deti, ktoré mu omylom ukázali zlý smer na rozcestí. Toto bolo jeho veľké tajomstvo. Po takýchto cestách putoval Vít de Larigaudie k cieľu, o ktorom speje nádherná pieseň „Bližšie k tebe, Bože môj, len k tebe bližšie“.
