Sára Malá
Ján Pavol II. je bezpochyby jednou z najvýznamnejších osobností 20. storočia. Jeho pontifikát sa začal 16. októbra roku 1978, teda v dobe, kedy bola Európa rozdelená na tzv. „západ“ a „východ“. V krajinách východného bloku bola hlavnou ideológiou komunizmus, respektíve socializmus, a málokto veril, že by sa situácia mohla zmeniť a že by komunistické vlády v týchto krajinách mohli padnúť. Ján Pavol II. tomu veril a svojimi postojmi a činmi, za ktorými určite stáli jeho vrouce modlitby, dopomohol k politickým zmenám, ktoré na konci 90. rokov v Európe nastali. Verím, že pre všetky svoje jednania, či už diplomatické alebo iné, si iste vyprosoval od všemohúceho Boha požehnanie, silu, múdrosť a potrebné milosti.
Jeho záujem sa netýkal iba Európy, odkiaľ pochádzal a k ktorej mal najbližšie, ale ležali mu na srdci záležitosti celého sveta a všetkých kontinentov. Svedčí o tom množstvo jeho apoštolských ciest a jeho správanie počas týchto návštev. Zo všetkých jeho postojov, či už pri stretnutiach s osobami vysoko postavenými alebo s obyčajnými ľuďmi, ale aj pri slávení omší a pri modlitbe, bolo patrné, že mu na nich naozaj záleží a že to nie je len póza. Keď sa modlil a opieral sa o svoju pastiersku hůl, človek priamo cítil, ako na pleciach tohto muža leží trápenie a starosti celého sveta a ako ich v modlitbe odovzdáva Bohu.
Na mysli mi vyvstáva jeho neobvyklý záujem o mladých ľudí, do ktorých vkladal nádej a posielal ich radostnú zvesť o nádeji v Kristovi predávať do sveta. Uvedomoval si, že na mladých stojí budúcnosť a že v životnom období, ktoré prežívajú, robia svoje veľké životné rozhodnutia. Som veľmi rada, že založil dnes už tradíciu celosvetových dní mládeže, a to aj preto, že som na tom poslednom z nich v Madride v minulom roku mohla byť. Vážiť si osobitného prístupu Jána Pavla II. ku každému človeku, s ktorým sa stretol. Bol schopný naplniť aj slová Krista, aby sme sa modlili za svojich nepriateľov. Svojimi modlitbami iste prispel k obráteniu svojho atentátnika.
Podporoval tiež rôzne hnutia v cirkvi, napr. bol odporcom Hnutia Fokoláre, o ktorých členoch alebo o samotnom hnutí hovoril: „V histórii cirkvi bolo mnoho ľudí, ktorí prežívali radikálne lásku. (…) Vy tiež – Chiara, fokolaríni – máte svoj spôsob, ako ju radikálne prežívať. (…) Láska otvára cestu. Prial by som si, aby táto cesta bola pre cirkev vďaka vám stále otvorenejšia!“ (19. augusta 1984 v Centre Mariapoli v Rocca di Papa). Dňa 3. mája 1981 pri svojom vystúpení na Familyfeste v Ríme povedal: „Vaša spiritualita je otvorená, pozitívna, optimistická, kľudná a chytľavá… Získali ste aj pápeža… Povedal som, že vám prajem, aby ste boli cirkvou. Teraz hovorím, že si prajem, aby cirkev bola vami.“ A 20. marca 1983 počas Dňa Nového ľudstva povedal: „Často, keď som smutný, mi prídu na myseľ… fokolaríni. A v tom nachádzam útěchu, velikú útěchu!“ Výrazom jeho pokory tiež bolo iste aj to, že zamieňal klasické „my“ pápežov na osobné „ja“.
Pre mňa osobne je Ján Pavol II. vzorom človeka, vytrvalého v osobnej modlitbe. I cez nemalé ťažkosti, na ktoré narážal, nezahořkol, ale jeho viera – zdá sa – v týchto ťažkých chvíľach skôr rastla, naberala sily a intenzity. Keď som videla tohto svätého muža, ako sa modlí, nebolo možné zastaviť slzy – tvárou v tvár jeho svedectvu viery, nádeje, lásky, obetavosti… S akou sústredenosťou sa dokázal úplne odovzdať Bohu, a to nielen vo chvíľach, keď bol zdravý a nasadzoval sa pre veci cirkvi i celého sveta, ale aj v dňoch, keď sa ho snažila pohltiť jeho choroba! On miloval! Miloval až do krajnosti a de facto položil svoj život za nás za všetkých, za cirkev, za svet ako veľké spoločenstvo jeho priateľov vo viere či v ľudskosti. Skrze modlitbu mu totiž boli blízko všetci. Každý človek na tejto planéte má podľa môjho názoru veľmi veľa trápení a chvíľ, kedy si naozaj nevie rady s danou situáciou, či s životom ako takým. Ján Pavol II. mal tiež veľa príležitostí propadnúť bezmoci, ale on bojoval a všetko vkladal do rúk Najvyššieho. Jeho modlitba už „na pohľad“ prezrádzala hĺbku a jeho lásku k druhému človeku. Chcel budovať – nielen modlitbou – stále ľudskejší svet, v ktorom naozaj porastie dôstojnosť každého človeka: „Matko, prijmi mládež a deti, prijmi tiež chorých a osamelých…“
Zaujala ma citácia z knihy Deník priateľstva,1 kde si autorka Wanda Póltawská zapsala 5. februára 1961 slová otca Karola z duchovného vedenia: „Človek môže byť otvorený len pred Bohom, pretože len Boh vidí človeka v celistvosti. (…) Bohu je treba to všetko otvárať a odovzdávať seba celého. (…) Nežiť veci na ľudskej rovine, ale všetko prevádzať do Božieho rozmeru“. Práve tieto citáty a ďalšie iné ma vedú k jednej naprosto zásadnej veci a to – ako sa dnes často zdôrazňuje – „púšťať Boha do svojho života každý deň a otvoriť mu svoje srdce a svoj každodenný život.“
Z knihy Modlitby Jána Pavla II.2 vyplýva jedna zásadná vec o charaktere jeho modlitieb a to, že bol veľkým mariánskym ctiteľom, mnoho jeho modlitieb sa s veľkou láskou obracia k Panne Márii – na tom stavěl. Nakolko pre neho Mária bola jeho sprievodkyňou životom, poznávame z jeho odpovede vo chvíli, keď bol zvolený pápežom. Keď mu onoho 16. októbra roku 1978, bezprostredne po tom, čo ho kardináli zvolili, bola položená otázka: „Prijímaš?“, odpovedal: „Poslušen vo viere Krista, svojho Pána, a s dôverou v Matku Kristovu a Matku cirkvi, cez všetky tak veľké obtiaže prijímam.“3 Svoju službu rímskeho biskupa a pastiera univerzálnej cirkvi potom následne zahájil slovami:
„ nebojte sa!
Otvorené, ba priamo rozrazte dokořán brány Kristu!
Otvorené svoje srdcia, svoje životy,
svoje pochybnosti, ťažkosti, svoje radosti a city
jeho spásnej moci
a dajte mu vstúpiť do svojich srdcí.
Nebojte sa! Kristus vie, čo je v človeku.
Jediný on to vie ... !“
Myslím, že tieto vety môžeme chápať ako odkaz celému ľudstvu pre mnohé ďalšie pokolenia.
