Terezie z Avily (1515–1582)
Veľmi napomáha, keď sa začne s veľkorysosťou a vnútornou slobodou. Hovorím k tým – je ich naozaj veľa – ktorí už pekne dávno začali a nikdy nemôžu dokončiť. Podľa môjho názoru je to väčšinou spôsobené tým, že od začiatku neobjali kríž veľkoryso. Oni sa totiž trápi, keď nemôžu ďalej pracovať svojim rozumom, zdá sa im, že nič nerobia a nie sú schopní sa zniesť. A možno je to práve doba, v ktorej sa ich vôľa zdokonaľuje a silnie, aniž si to uvedomujú.
Nech sa presvedčia, že Boh na tieto veci nehľadí: nám sa zdá, že sú to nedostatky, zatiaľ čo v skutočnosti nie sú. Boh pozná našu ubohosť a slabosť našej prirodzenosti oveľa lepšie než my sami a vie, že oni nedychtia po ničom inom, než aby na Neho mysleli a milovali ho. A práve to sa Mu páči. Trápenie, ktoré si privodíme, slúži len k tomu, aby uvádzalo dušu do zmetku; a tá potom, ak predtým nebola schopná poriadne sa modliť počas jednej hodiny, nebude o nič schopnejšia počas štyroch hodín.
Mnohokrát to závisí na telesnej indispozícii. V tomto bode som veľa skúsila a viem, koľko je na tom pravdy, pretože som to sama dôkladne preverila a hovorila o tom s duchovnými osobami.
Sme tak ubohí, že niekedy chudinka naša duša musí znášať vrtkavosť tela, ktorého je väzňom. Zmeny ročných období a náladové zvraty tak zavážia, že mnohokrát duša nemôže robiť, čo chce, a bez vlastnej viny trpí všetkým možným. Horšie je, keď sa vtedy trvá na tom, aby sa premáhala, lebo to potom onen zhoubný stav trvá dlhšie. Je potrebné rozvážnosti: vidí-li sa, že to závisí na takých príčinách, potom je potrebné nepridávať ťarchu ubohej duši, ale pripustiť, že sme chorí. Bude možno dobré zmeniť hodinu meditácie a možno aj na niekoľko dní. Proste nech sa urobí všetko, aby sa lepšie prežilo toto vyhnanstvo. (...)
Povedala som, že je potrebná rozvaha, lebo niekedy ten stav môže spôsobiť diabol. Preto nie je dobre zanechať úplne modlitbu ani príliš netrýzniť dušu tým, že ju nutíme k niečomu, čo nezvládne, keď sme podrobení veľkej roztržitosti a rozháranosti. Skôr je potrebné uchýliť sa k vonkajším prácam, ako sú skutky milosrdenstva alebo čítanie. Niekedy nebude mať chuť ani k tomu. A vtedy nech duša z lásky k Bohu slúži telu, aby potom tým viac telo slúžilo duši. (...) Bohu sa dá slúžiť toľkými spôsobmi. Jeho jho je sladké a je nesmierne prospešné nevléci dušu vší silou, ako sa hovorí, ale viesť ju krok za krokom a jemne.
(Život 11,15n)
