Živé Božie slovo: Mt 14,22–33
Skúsme najprv uvažovať o tejto udalosti v širších súvislostiach. Ježiš práve zázračne nasýtil obrovský zástup ľudí. Na uzdravovanie, ktoré sa týkalo jednotlivcov, nadväzuje čin, ktorý predstavuje akoby plošné šírenie Božieho kráľovstva. Už to nie sú šťastní jednotlivci, ktorí zakusili Ježišovu moc, ale „všetci sa najedli dosýta“.
Za týchto okolností – „hneď potom“ – Pán „prinútil učeníkov, aby vstúpili na loď a išli pred ním na druhý breh, kým on rozpustí zástupy“. Už to je divné, že si Ježiš vyhradzuje rozpuštenie zástupov pre seba. Rozmnoženie chlebov a rýb učeníkom zveriť nemohol, ale rozpuštenie ľudí určite áno! Učeníkom nezostáva nič iné, len nastúpiť na loď a odplávať, pravdepodobne bez presných informácií, kedy a ako sa k nim Pán opäť pripojí. Z ľudského pohľadu to postráda logiku, minimálne v túto chvíľu.
Ježiš ale vie, čo robí. Chce dať učeníkom už teraz prežiť niečo z toho, čo sa stane ich údelom potom, čo s nimi už nebude v tele. Sú vyslaní, aby sa plavili na druhý breh, a Ježiša medzi sebou – prirodzene prítomného – nemajú. Jedinou oporou im má byť jeho slovo... a viera. Neskôr sa táto situácia skutočne zopakuje, keď im Pán povie: „Choďte ku všetkým národom, ja som s vami po všetky dni až do skonania tohto veku“, a sám si odíde k Otcovi (srv. Mt 28,19n).
Keď sa učeníci ocitnú na mori, ide to ztuha, musia sa namáhať, „pretože vietor fúkal proti nim“. I táto skúsenosť zostáva v dejinách cirkvi stále živá: námaha a protivenstvo. Ježišov príchod nad ránom „po mori“ rozhodne nepředstavuje prirodzený spôsob príchodu. I toto jednanie je symbolické, nie praktické. Ježiš nikdy nevyužil svoju božskú moc, aby si uľahčil život prakticky. Vzpomínajme na jeho štyridsaťdňový pobyt na púšti, kedy sa postil, „až nakoniec vyhladovel“ (Mt 4,2), a rozhodne odmietol pokušenie zmeniť kamene na chleby. Naša súčasná situácia je podobná v tom, že ani dnes medzi nás Ježiš neprichádza prirodzeným spôsobom, jeho príchod je iného rádu.
Na lodi Pán vtedy zastihol svojich učeníkov v určitom rozpoložení: je tu – celkom pochopiteľný – strach, pretože na taký spôsob príchodu Pána zvyknutí rozhodne neboli, a asi naň ani neboli predom upozornení. Nám dnes Pánov príchod – napr. v eucharistii – zvyčajne strach nepôsobí, a je to v poriadku. Ušetríme Ježišovi slová: „Vzmužte sa... nebojte sa!“ Je otázkou, či neprítomnosť bázně nemôže svedčiť o nedostatku našej viery. Ďalej Ježiš na lodi nachádza vieru! Peter sa „vzmuží“ a na Ježišov pokyn sám vykročí na more. I toto je nespočetnekrát zopakovaná skúsenosť Ježišových učeníkov všetkých dôb – s pohľadom upretým na Pána a v poslušnosti jeho slovu ide aj to, čo presahuje prirodzené sily a možnosti človeka.
Nemenej početná je však aj následná (Petrova) skúsenosť. V okamihu, keď sa začnem viac rozhliadať okolo seba, začnem zvažovať veľkosť vĺn či iného ohrozenia a Pána stratím z očí, idem ku dnu. Našťastie v túto chvíľu perikopa nekončí. Ježiš si evidentne chcel uchovať svojho kandidáta na neskoršieho pápeža: „Hneď vztiahol ruku a zachytil ho.“ Po každom našom existenciálnom zvolaní „Pane, zachráň ma!“ nasleduje rovnaká Ježišova reakcia. A koľkokrát nám platili Pánove slová: „Maloverný, prečo si pochyboval?“ ako usvedčenie z našej vlastnej malovernosti!
Zmysel Ježišovho jednania a celej perikopy je patrný zo záverečnej reakcie učeníkov: „Klanili sa mu a hovorili: Si naozaj Boží Syn.“ Tieto slová im Pán nenadiktoval. Ani im ich „nezjavil telo a krv“, nýbrž Otec (srv. Mt 16,17). Ježiš svojím jednáním umožnil Otcovi, aby vtiahol jeho učeníkov zas o kúsok hlbšie do jeho tajomstva. Vtedy, k ránu, sa uskutočnilo na Genezaretskom jazere klaňanie Božiemu Synu, klaňanie Bohu. Boh bol oslavený vo svete, ktorý ho z veľkej časti nepoznal a neprijal. To isté sa môže stať aj dnes skrze mňa.
(Norbert Žuška, O.Carm.)
