Reinhard Körner OCD
Dva „základné zákony“ duchovného života.
Snáď najdôležitejší „základný zákon“ duchovného života znie: Láska pripodobňuje. Pripodobňujem sa tomu, čo mám rád. Angelus Silesius básnil: „Človeče, čo miluješ, v to sa premeníš. Stávaš sa Bohom, miluješ-li Boha – a stávaš sa zemou, miluješ-li zem.“ Aby sme sa teda premenili v Boha, musíme Boha milovať. Ale zdá sa, že tu duchovní učitelia mieri príliš vysoko. Ako mám milovať Boha tak úprimne a vážne, aby som sa mu stal podobným?
Druhý, rovnako základný „zákon“ v duchovnom živote hovorí: Môžem milovať len to, čo poznám. Môžem vôbec poznať Boha?
Jedna podoba kríža zo 14. storočia, „mystického kríža“ v Neumünsteri pri Würzburgu, vyjadruje názornú odpoveď duchovných učiteľov: Kristus tu – v umení snáď len ojedinele – uvoľnil paže z kríža, s láskou niečo objíma a pritiahne to k sebe, a starostlivo dbá, aby to nezranil… Obraz chce povedať: Vo svojej láskyplnej túžbe po človeku vychádza nám Boh v ústrety, ide si pre nás, aby nás pritiahla k sebe a vtiahla nás do svojho synovského vzťahu k Otcovi. „Boh sa stal človekom, aby sa človek stal Bohom,“ formuloval to Augustín. Stal sa nám prístupným v postave Ježiša z Nazareta. Teraz môžem spoznať Boha. Na jednom skutočnom človeku nemôžem vyčítať, aké má Boh srdce a akú má „povahu“. Duchovný život záleží podľa skúsenosti a učenia duchovných učiteľov v tom, aby som spoznával Ježiša Krista, aby som sa naučil stále viac ho milovať a aby tak mohol on pripodobňovať moju povahu svojej povahe. Mám sa stať „druhým Kristom“, hovorí Pavol (srv. Gal 4,19). Aby mohol človek začať duchovný život, potrebuje len trochu zvedavosti: Kto je tento muž, ktorý o sebe hovorí, že je Boží syn, a v ktorom našli ľudia všetkých generácií svoju životnú náplň? Duchovne žije ten, kto sa zoznámi s Ježišom Kristom, a ako hovorí Edita Steinová, začne študovať „vedu kríža“.
„Ježiš“ a „Kristus“
Vo vedeckej teologickej reči sa niekedy rozlišuje medzi „Ježišom“ a „Kristom“. Pokaždé ide o jedného a toho istého Ježiša Krista. Ale kvôli jasnosti vyjadrovania hovoria teológovia v mnohých publikáciách o „Kristovi“, keď majú na mysli zmŕtvychvstanie Pána, ktorý teraz žije a je prítomný, a používajú meno „Ježiš“, keď im ide o históriu, a keď hovoria o pozemskom živote nazaretského Ježiša. Toto rozlíšenie nám môže pomôcť aj pri našich ďalších úvahách. Veď aj v praktizovaní viery je dôležité mať na očiach Ježiša Krista aj ako „Ježiša“, aj ako „Krista“. Závisí na tom nielen jasnosť teologickej reči, ale v tomto prípade aj „jasnosť“ nášho života.
Duchovne žiť, znamená žiť s Kristom, ktorý vstal z mŕtvych a teraz je prítomný. Keby som hľadel len na Ježiša z Nazareta, bola by moja viera ešte mŕtva. Ježiš by potom bol snáď pre mňa vzor, pôsobivá osobnosť z biblie alebo viac menej zrozumiteľný prvok môjho náboženského svetového názoru. Až keď mu poviem „Ty“, keď skutočne vyplynie z môjho vlastného srdca ako moje „Ty“, a keď on prestane byť iba menom alebo biblickou postavou, stane sa viera „vážnym prípadom“ (H. U. von Balthasar). Tak ako medzi ľuďmi, až keď môžeme povedať (niekomu) „ty“, prejdeme od sústredenia na seba k stretnutiu, tak aj vo vzťahu k Ježišovi Kristovi prekračujeme slovom „Ty“ pouhý život s kresťanským „presvedčením“ a dospievame k životu s Pánom. V duchovnom živote beriem vážne, že on žije a počuje ma. Keď sa k nemu modlím a snažím sa prežívať deň s ním, spoznávam, že on je živá osoba, tak skutočná a tak úprimná ako ľudský partner.
Ale musím tiež dbať na Ježiša, ktorý sa stal v Betleheme človekom, vyrástol v Nazarete, chodil Galileou, zomrel v Jeruzaleme na kríži a doprial učedníkom skúsenosť o svojom zmŕtvychvstaní. Inak som v nebezpečenstve, že uctievam modlu, nejakého upraveného Krista, alebo ho úplne zamieňam so svojimi snami a zbožnými citmi. Kto je Kristus, ku ktorému sa modlím, môžem vyčítať len z biblického Ježiša. Potrebujem Ježiša, aby som videl, ku komu sa modlím a komu zverujem svoj život. Ešte viac: Tento Ježiš Nazaretský je jediný, na kom môžem zažiť, kto vôbec je Boh. On je jediný autentický „Boží obraz“: „Kto videl mňa, videl Otca“ (Ján 14,9). V ňom sa stáva Boh objektívnou veličinou môjho života, bez neho ľahko podľahneme subjektívnym predstavám, ktoré primerane poznačia môj život a urobia zo mňa karikatúru pravého duchovného človeka. Hildegarda z Bingenu naznačila význam vteleného Ježiša pre náš pomer k Bohu jedným zo svojich obrazov: Dva kruhy, namaľované vzácnymi farbami, zlatom a striebrom, predstavujú Boha Otca a Ducha svätého, ktorí sú neprístupní nášmu pozemskému chápaniu. Uprostred prichádza k divákovi postava Človeka, Ježiš, ktorý nám prináša zvesť o Trojjedinom Bohu… – Ať Benedikt či František, Ignác či Terézia z Avily – učitelia duchovného života stále poukazujú na túto postavu človeka uprostred. Musím si postaviť pred oči scény z pozemského života Ježiša a pritom sa vcítiť do toho, ako Ježiš myslí, ako vníma, čo miluje a čo mu je protivné (čím opovrhuje), ako jedná s ľuďmi, ako uzdravuje a ako karhá, ako plače a ako prináša radosť, ako plní Otcovu vôľu, ako sa modlí, ako je pokúšaný, ako je trpezlivý, ako na kríži vkladá svoj život do rúk Otca, ako sa po zmŕtvychvstaní stretáva s učedníkmi … Až potom začnem tušiť, kto je mi tu nablízku, keď sa ma dotkne vnútri Božia blízkosť, až potom viem, ku komu hovorím v temnote viery …
Čím viac sa namáham spoznať Pána ako Ježiša, tým ľahšie sa naučím milovať ho ako Krista. Ježiš z Nazareta – to je Kristus, s ktorým dnes žijem. A Kristus, ku ktorému sa modlím – to je Ježiš z Galileje, o ktorom svedčia evanjeliá. Tiež dnes myslí a miluje rovnako ako vtedy.
Meditácia – kontemplácia – akcia
V tejto súvislosti sa dajú dobre vysvetliť pojmy „meditácia“ – „kontemplácia“ – „akcia“. Stretávame sa s nimi veľmi často v spisoch o duchovnom živote.
Meditácia je slovo, ktoré má v modernej náboženskej literatúre mnoho významov. V duchovnej tradícii cirkvi znamená zamýšľanie a uvažovanie o pravdách viery, predovšetkým však o živote a slovách vteleného Ježiša.
„Meditari“ znamená v latinčine niečo ako „vzjať doprostred“. Hľadieť na Ježiša v evanjeliách, pustiť jeho život a slová do seba, do stredu svojho srdca, postaviť ich doprostred svojho života – to je meditácia. Cvičenie s uvoľňovaním napätia alebo sústredenia tela a ducha, ktoré sa dnes tiež nazývajú „meditácia“, môžu byť pomôckou, môžu pripraviť na rozjímanie o pravdách viery alebo umožniť ich prehlbenie, ale samy o sebe ešte nevedú k Bohu zjavenia.
Meditácia vo vlastnom zmysle slova sa nezameriava na to, že zhromažďujeme múdre myšlienky. Mnoho skôr chce naslúchať otázke: Kto si, Pane? „Cieľom zamýšľania (meditovania) o božských veciach je získať nejaké poznanie a lásku k Bohu,“ píše Ján od Kríža.
V kláštoroch a duchovných spoločenstvách je venovaná meditácii počas dňa určitá doba. To neznamená, že sa môže meditovať len v týchto určených dobách s Písmom svätým v ruke. Má veľkú cenu stále viac sa týmto spôsobom vnoriať do Ježišovho života – nechať v sebe doznievať myšlienku z kázania z poslednej nedele, postaviť do stredu dňa niektoré Pánovo slovo, ktoré nám uviazlo v hlave. Je to možné aj pri práci, cestou autobusom do zamestnania.
Meditácia, ktorá sa takto zaoberá Ježišom Nazaretským, slúži na spoznanie Krista, Pána, ktorý žije aj dnes – je zameraná na kontempláciu. Jí rozumejú kresťanskí učitelia priateľský, živý styk s Kristom, život v uvedomelom spojení so zmŕtvychvstalým Pánom.
Vývoj posledných storočí viedol, bohužiaľ, k tomu, že mnohí veria, že kontemplácia je predovšetkým vecou rád, alebo vôbec len „kontemplatívnych rádov“.
Prirodzene môže každý utvárať svoj život s Kristom, nadviazať s ním priateľstvo a na základe tohto priateľstva zastávať svoje povolanie, plniť svoje úlohy v rodine, v cirkvi a vo svete. Naša „akcia“, naša činnosť, bude potom uvážlivejšia, naše slová hlbšie, náš život citlivejší, naša odvaha smelšie, naše charita a pastorácia vierohodnejšie, naše ruky budú hojivejšie.
Preložila sr. Terezie Brichtová O.P.
z časopisu „Karmelimpuls“ 1992 str. 16
