Si predo mnou ako Zmŕtvychvstaný ... Zmŕtvychvstaný predo mnou, už neumieraš ... Si tu, predo mnou, navždy šťastný. Už nikdy, nikdy, nikdy sa ťa nedotkne ani jeden tieň žalu ... Už nikdy nepoznáš nič iné ako nevýslovné, nepochopiteľné nebeské šťastie ... Ó môj večne blažený, milovaný Pane, aké je dobré hľadieť na teba ... Dívať sa na teba a hovoriť si, že ty, ktorý si tu, tróniš neochvejne navždy v najvyššej blaženosti. Ach, dostávam závrat, pretože nemám ani slová, ani myšlienky, ani city, aké by som chcel mať. Ó Bože môj, aj ja som blažený, pretože ty si blažený. Nepochybne si prajem, aby som bol blažený, aby som bol jedného dňa u teba v nebi ... Avšak, Bože môj, nakoniec je niečo väčšie než moja blaženosť, totiž tvoja blaženosť, alebo, lepšie povedané, tvoja blaženosť je mojou blaženosťou: nebeská blaženosť spočíva predsa podstatne v tom, aby sme ťa milovali a videli ťa šťastného ..., nie iba v tom, ale predovšetkým v tom ... Si blažený, si tu predo mnou. Už niet smrti, žalu, smútenia kríža, ani jedného povzdychu ani jedného priania ... Blaženosť, večná, nekonečne veľká a obsiahla blaženosť ťa zahaluje, neobmedzene ťa preniká. Ó môj Ježišu, si šťastný, dokonale šťastný navždy! Aleluja, aleluja!
(Charles de Foucauld (1858–1916), zápisky, slávnosť Zmŕtvychvstania Pána)
