Henri J. M. Nouwen
Abraham a Sára. Izák a Rebeka. Jakub a Ráchel, tí všetci vnímali toto požehnanie a stali sa tak otcami a matkami našej viery. Obstáli na svojej dlhej a namáhavej životnej ceste, pretože nikdy nezabúdali, že boli požehnaní. Aj Ježiš vnímal toto požehnanie po tom, čo ho Ján Krstiteľ v Jordáne pokrstil. Z neba zaznel hlas: „Ty si môj milovaný Syn, v tebe mám svoje zalíbenie.“ To bolo požehnanie, a toto požehnanie to bolo, ktoré Ježišovi dávalo vnútornú silu pri každej chvále i hanbe, pri všetkom obdivu i zavrhnutí, ktoré ho čakali. Rovnako ako Abrahamovi a Sáre, Ježišovi sa nikdy neztratilo najvnútornejšie vedomie o tom, že je „Požehnaný“. Vyprávam ti to všetko preto, že viem, ako ja i ty môžeme byť vrtkaví. Dnes sa cítime veľkolepo, zajtra úplne biedne. Dnes sme plní nových myšlienok, zajtra nám pripadne všetko pochmurné a pusté. Dnes si myslíme, že môžeme dobyť svet, ale zajtra sa cítime preťažení už malou námahou. Tieto kolísania nálady ukazujú, že už nemáme v uchu požehnanie, ktoré vnímali Abraham a Sára, Izák a Rebeka, Jakub a Ráchel a Ježiš z Nazareta, a ktoré máme počuť i my.
Ak sme zmietaní nahor a nadol ľahkými vlnami na povrchu svojej existencie, staneme sa jednoducho obeťami sveta, ktorý nás ľubovoľne manipuluje; ak si uchovávame miesto toho v uchu dôrazný, dobrotivý hlas, ktorý nám žehná, môžeme ísť životom so solídnym základným pocitom, že sa nám darí dobre a že sme zakorenení spoľahlivo v Bohu.
Musel si vo svojom živote prežiť mnohé klopotné časy, kedy si mal skôr dojem, že si sprevádzaný kliatbou namiesto požehnania. A ja môžem o sebe povedať to isté. Áno, domnievam sa dokonca, že mnohí ľudia trpia ťažkým pocitom, že žijú pod kliatbou.
Keď počujem, čo ľudia spolu rozprávajú pri jedle, v lokáloch, počas pracovných prestávok, napadá mi, že si sťažujú a preklínajú nesmierne mnoho vecí v duchu pasívnej rezignácie. Mnohí, a k nim patríme niekedy aj my sami, nám pripadajú ako obete vo svete, ktorý nemôžeme zmeniť, a denné správy nám k tomu určite neposkytujú žiadny pomocný príspevok, aby sme mohli s týmto pocitom niečo urobiť. Pocit, že žijeme pod kliatbou, nám prichádza na myseľ ľahšie než pocit, že žijeme v požehnaní, a našlo by sa dosť dôvodov, aby sme sa v tom utvrdzovali. Môžeme hovoriť: „Len sa pozri, čo sa vo svete deje. Pozri sa na hladujúcich, utečencov, väzňov, chorých a umierajúcich… Pozri sa na všetku biedu, nespravodlivosť a vojny… Pozri sa, ako sa všade mučí, zabíja, príroda a kultúra sa bezmyselne ničí… Pozri sa, ako dennodenne s námahou udržiavame naše vzťahy, svoju prácu, svoje zdravie…“ Kde je tu široko ďaleko vidieť nejaké požehnanie? Pocit, že žijeme pod kliatbou, sa dostavuje ľahko. Snáďno počujeme vnútorný hlas, ktorý nám nahovára, že sme úskostní, zlý, skazený, bezcenný, neužitočný, zasvätení nemociam a smrti. Nepremýšľame si snáď radšej, že sme prekliati, než že sme požehnaní? A predsa ti hovorím ako milovanému synovi Božiemu: si požehnaný. O tebe platia dobré slová – slová, ktorá hovoria pravdu. Kliatby, aj keby boli hovorené hlučne, bezohľadne a z plného hrdla, nehovoria pravdu. Sú to lži, ktorým sa ľahko uverí, ale predsa lži. Avšak keď požehnanie hovorí pravdu o tom, čo sme ty a ja, a keď kliatba nás obelháva – je tu celkom konkrétna otázka: Ako môžeme požehnanie počuť a robiť si na ne nárok? Ak skutočnosť, že sme požehnaní, nie je len pocitom, ale pravdou, ktorá dáva nášmu všednému životu tvar i obsah, musíme byť ochotní toto požehnanie jednoznačne vidieť a prežívať.
Chcem ťa pobádať k dvom cvičeniam, ktoré ti môžu pomôcť k vedomiu, že si požehnaný: modlitba a bytie v prítomnosti.
Dva podnety
Najprv modlitba. Pre mňa osobne sa modlitba stáva čoraz viac možnosťou vedome počuť požehnanie. Už som o modlitbe veľa čítal a napísal, ale keď idem k modlitbe na tiché miesto, stáva sa mi stále jasnejším, že síce mám sklon povedať Bohu mnoho vecí, ale že skutočný zmysel modlitby spočíva v tom, byť ticho, naslúchať hlasu, ktorý o mne hovorí dobré. To možno znie sebesúcitne, ale v skutočnosti je to namáhavé cvičenie. Mám tak veľký strach z toho, že som zatratený a že musím počuť, že nie som dobrý alebo dosť dobrý, že rýchlo podľahnem pokušeniu začať hovorom a zo strachu hovoriť donekonečna ďalej. Je potrebné skutočné úsilie odsunúť mnoho hlasov jemne na stranu a dať im umlknúť, ktoré spochybňujú moju dobrotu, a spoliehať sa na to, že uslyším hlas, ktorý mne žehná. Skúsil si niekedy stráviť celú hodinu tým, že nerobíš nič, len naslúchaš hlasu, ktorý býva hlboko vo tvojom srdci? Keď nehrá rádio, neběží televízia, nie je žiadna kniha na čítanie, nikto k hovoru, žiadna práca k vybaveniu, žiadny nutný telefonát – ako sa pri tom cítiš? Často nám nepríde na um nič lepšie, než že nás rýchlo napadne množstvo vecí, ktoré vlastne ešte teraz musíme vybaviť, a to tak živo, že sa rozhodneme pre tento okamih sa vzdať nepríjemného ticha a dať sa zase do práce. Nie je vôbec ľahké skutočne sa ponoriť do ticha a dostať sa pod povrch všetkých tých naliehavých a nutiacich hlasov nášho sveta a naslúchať tam tichému vnútornému hlasu, ktorý hovorí: „Ty si moje milované dieťa, v tebe mám zalíbenie. Ale keď saberieme odvahu spriateliť sa so svojou samotou a zvyknúť si na svoje ticho, dostaneme sa tak ďaleko, že uslyšíme tento hlas. Nechcem tým povedať, že jedného dňa uslyšíš tento hlas svojimi telesnými ušami. Nemluvím o halucinátorickom hlase, ale o hlase, ktorý môžeme vnímať ušami viery, ušami vnútorného srdca.
Možno ti dôjde až potom, že to bol ten hlas, ktorý ti žehná. Myslel si, že v dobe naslúchania nebolo o mnoho viac než mnoho zmatených myšlienok, ale potom zistíš, že sa tešíš na svoju ďalšiu polhodinu ticha a že ti chýba, keď si ju raz nemôžeš dopriať. Boží Duch sa zjavuje veľmi tiše, veľmi jemne – a veľmi skrytě. Nevnucuje sa. Ale súčasne sa vštiepuje veľmi trvale, veľmi silne a veľmi hlboko. Mení naše srdce od základu. Verné cvičenie modlitby ti ukáže, že si Boží milovaný syn, a daruje ti silu žehnať aj iným ľuďom.
Môj druhý podnet k tomu, ako by si mohol vedomejšie uskutočňovať svoj život z požehnania, spočíva v cvičení prítomnosti. Prítomnosťou mám na mysli vedomé očakávanie všetkých požehnaní, ktorých sa ti dostáva deň za dňom a rok za rokom.
Problémom nášho moderného spôsobu života je, že príliš plytčíme. Vyhľadávame svoje potvrdenie na nesprávnych miestach? V každom prípade už potom vôbec nevnímame, že sme požehnaní. Často ľudia o nás hovoria niečo dobré, ale my to odmietneme s poznámkou: „Ale to predsa nestojí za reč, houby po tom, to nič nie je.“ a tak ďalej. Tieto floskuly sa javia ako prejavy skromnosti, ale v skutočnosti sú známkou toho, že nie sme bdelí a pozorní k tomu, aby sme naozaj vedeli prijať to dobré, čo sa nám hovorí. Nám obchodným ľuďom sa nepáči ľahko naozaj prijať také pozitívne prejavy. To, že len málo ľudí hovorí druhým slová požehnania, je snáď smutným výsledkom stavu, že sotva sú ľudia, ktorí sú ochotní a schopní prijať také požehnanie. Stalo sa nám nadmierne ťažkým uchovávať, naslúchať, venovať pozornosť a vďačne prijímať to, čo sa nám ponúka.
Toto pozorné očakávanie nám môže otvoriť oči pre to, v akých rôznych ohľadoch je na nás pamätané s požehnaním: požehnaním chudobného, ktorý nás zastaví na ulici, požehnaním kvitnúcich stromov a čerstvých kvetov, ktoré nám darujú tušenie nového života, požehnaním hudby, maľby, sôch a architektúry. Najviac však k nám prichádza požehnanie v slovách vďačnosti, povzbudenia, náklonnosti a lásky. Nemusíme tieto rozmanité formy požehnania až vynalézať. Už sú tu: obklopujú nás zo všetkých strán. Ale musíme sa ich nadívať a prijímať ich. Nevnucujú sa nám. Pripomínajú nám tiše a nežne onen báječný, silný, ale skrytý hlas toho, ktorý nás volá menom a hovorí o nás dobré.
Dúfam teda úprimne, že oba tieto podnety, pestovať modlitbu a očakávanie, ti pomôžu, aby si mohol žiť lepšie z vedomia, že si požehnaný a si stále znova žehnaný. Nemôžem dost jasne poukázať na to, aké je dôležité nárokovať si toto požehnanie. Keď si nenárokuješ svoje požehnanie, dostaneš sa rýchlo do krajiny zatratených. Táto krajina nikoho medzi krajinou požehnaných a krajinou zatratených je veľmi úzka alebo vôbec neexistuje. Preto máš voľbu, v ktorej krajine chceš žiť, a to si musíš vybrať v každom okamihu znova.
(Tieto riadky píše autor svojmu „neveriacemu“ priateľovi Fredovi.)
Uverejnené zo rovnomenné knihy v Karmelimpulse III/1993.
preložil Dr. Vojtěch Pola
