Sestra Libby Dahlstrom, O.Carm.
Úvod
Asi pred pätnástimi rokmi som bola požiadaná, aby som prehovorila ku skupine učiteľov o eucharistii. V čase, keď som na prednáške pracovala, sa mi počas jednej noci zdál sen. Keď som sa zobudila, uvedomila som si, že sen mal veľa spoločného s eucharistiou. Som presvedčená, že sen mal aj ďalšie psychologické dopady, no tento sen mi pomohol porozumieť niečomu zo základného významu eucharistie. Opis môjho sna a zmysel, ktorý som v ňom videla, bude úvodom tohto textu.
V mojom sne vystupovala malá dievčina, ktorá bola zrejme mentálne postihnutá. Pomáhala som jej vyjsť po schodoch. Lezla hore po kolenách, a tak som ju poslala dole, aby vyšla znova. Veď som vedela, že to zvládne lepšie. Kvôli svojmu postihnutiu nekoordinovala dobre svoje pohyby, a tak musela dolu pozadu, pretože sa nevedela otočiť. Bolo to strmé schodisko, s otvormi medzi jednotlivými schodmi a zábradlím, skoro ako točité šmykľavky alebo dokonca ako požiarne schodisko. Pretože schody boli dosť strmé, dievča dávalo nohu až nebezpečne na okraj schodu, až tak, že strácala rovnováhu a málem spadla, ale ja som ju vždy strčila do bezpečia, doprostred schodišťa. Keď už bola skoro dole, nejako som sa dostala pod ňu a čakala som, aby som jej pomohla na poslednom schode. Ale vlastne som ju chytila a zmiernila jej pád tým, že som sa rozložila na schody, ona sa valila predo mnou a kĺzala po mne tých niekoľko posledných metrov, až sa ocitla na zemi. Práve v tom okamihu môjho sna sa mi zdalo, že dievčina nebola moc dobre oblečená. Bola veľmi neupravená, a tak som šla do jej skrinky s oblečením a obliekala som jej veci, v ktorých, ako som dúfala, sa bude lepšie cítiť aj lepšie vyzerať. Práve v tej chvíli zazvonil budík, čo samozrejme náhle prerušilo môj sen.
Ráno som si znova sadla, aby som premýšľala o tom, čo poviem v prednáške, ktorú som pripravovala. Zistila som, že tento sen odhaľuje a zdôrazňuje hĺbku eucharistie a jej vplyv na naše životy. O čo vlastne ide? Ide o to, že účelom eucharistie je premenenie – premena každého jednotlivca v Krista a zároveň celého spoločenstva cirkvi, v Kristovo telo.
V tejto rovine som pochopila sen takto: ono postihnuté dieťa znázorňuje nás – jednotlivcov aj spoločenstvo. Všetci bojujeme a sme slabí, handicapovaní v toľkých smeroch. To, čo som vo sne robila ja, predstavuje pôsobenie Krista: ako som poslala dievča dolu a chcela, aby to urobila znova, pomáhala som jej, ochraňovala a znovu ju obliekala. To všetko kvôli pomoci tejto malej dievčine, aby sa stala najlepšou, akou môže byť.
Kristus nás prostredníctvom eucharistie premieňa. Eucharistia má meniť každého jednotlivca aj všetkých spoločne ako cirkev, aby sme sa stali čo najlepšími; to znamená, aby sme boli „druhým Kristom“, aby sme boli telom Kristovým. Svätý Augustín, biskup raného cirkevného, to povedal jasne a už na počiatku piateho storočia. V jednom zo svojich kázaní o eucharistii nabádal ľud: „Hľaďte, čo ste, a staňte sa tým, čo prijímate.“ Pripomínal svojmu ľudu, že prijímaním eucharistie sa máme stať tým, čo sme prijali, veď to, čo prijímame, je tajomstvo nám vlastné. Prijímame teda Kristovo telo, ale v skutočnosti, ako nám povedal svätý Pavol, už ako cirkev Kristovo telo sme. A práve v tomto prijímaní sme v telo Kristovo premieňovaní stále dokonalejšie.
Väčšina tohto článku bude sústredená okolo istých témat, ktoré smerujú k jadru tajomstva eucharistie. Samozrejme, že rozsah textu je obmedzený, a sú aj iné blízke témy, ktorými sa zaoberať nebudem. Dúfam, že z tém, ktoré som zvolila, bude jasnejšie, aké je toto veľké tajomstvo prepojené s naším karmelitánskym charizmom a spôsobom života a aká podstatná je eucharistia v našom živote skutočných karmelitánov.
Eucharistia ako jedlo
Čo znamená jedlo? Ktoré slová alebo frázy sa nám vybavia pri zmienke o „jedle“? Vieme o ňom už dosť zo svojej vlastnej skúsenosti. Jedlo je niekedy veľmi šťastnou udalosťou a niekedy nie je. Čo tvorí ten rozdiel? Čo je typické pre šťastné jedlo?
Jedlo má vyživovať naše telo a rovnako aj našu dušu. Živí našu dušu, pretože jedlo vyjadruje a zároveň aj prehlbuje puto lásky, ktoré tu už je. Zamyslime sa nad dôležitosťou prípravy na jedlo a nad tým, aký má táto príprava dopad na jeho úspech. Zvláštne prípravy, konané z lásky, urobia jedlo pre ľudí, ktorí sa k nemu zhromaždia, niečím zvláštnym. Pomyslime na jedlo v Deň vďakyvzdania,1 kedy malé deti trhajú na stôl kvety, starší prestierajú porcelánové riady, teta Betty upečie svoj povestný tekvicový koláč, sesternica Sally pripraví svoju skvelú sladkú buchtu atď. Čím viac sa rôzni členovia rodiny pričinia pri rozmanitých prípravách, tým je jedlo mimoriadne. Vlastné slávenie jedla sa potom stane slávením lásky, ktorá bola do prípravy vložená. To, že s jedlom nespěcháme, je ďalším faktorom, ktorý pomáha vytvárať priestor k tomu, aby pri stole vládli pokoj a harmónia. Jedlo je príležitosť k vyjadreniu lásky, ktorá už spojila tých, ktorí spolu zdieľajú pokrm, a vo zdieľaní samotnom sa vzájomná láska prehlbuje a puto lásky sa zosilňuje. Na druhej strane, keď niektorý z činiteľov, prispievajúcich k tomu, aby jedlo bolo šťastnou udalosťou, chýba, je potom úmerne tomu skúsenosť spoločného jedla skutočne nešťastná. Zdieľanie jedla s druhými smeruje k zosilneniu už existujúcich vzájomných citov voči druhým aj medzi nimi navzájom. Ak vo skupine už existujú napätia a rozpory, spoločné sedenie k jedlu ich dokonca ešte prehlbuje. Nedokážem si predstaviť nepríjemnejšiu spoločenskú situáciu než zdieľať jedlo s niekým, s kým som si práve vymenila ostré slová alebo s kým nevychádzam. Nedostatok voľného času v našej kultúre prispieva k tomu, že je stále ťažšie zažiť také jedlo, ktoré naozaj vyjadruje a prehlbuje puto lásky. Náš zvyk jesť za pochodu, niekedy nazývaný aj syndróm „zhltni a zdrhni“, znamená jednoznačné nie k vytváraniu jednoty. Je jasné, že jesť spoločne znamená vyjadriť a prehlbiť buď puto lásky, alebo priepasť a napätie.
Čo znamenalo „jedlo“ pre Židov vo starozákonnej dobe? Boli presvedčení, že jedlo vytvára spoločenstvo, že spoločný stôl navodzuje aj spoločný život. Že zdieľanie jedla vytvára s dotyčným puto. Izraeliti chápali slávnostné jedlo, zvlášť pesach, ako obraz prichádzajúcej mesiášskej doby, oslavovali toto jedlo s radostným predjímáním budúceho príchodu Mesiáša a večnej hostiny, na ktorej budú mať všetci účasť, až bude založené kráľovstvo Mesiášovo. Pri oslave každoročnej veľkonočnej večere vyjadrovali rituálom svoju vlastnú historickú skúsenosť. Pripomínali si spásne činy Hospodinove, oživovali túto udalosť spomínaním a slávením toho, čím sa stali z vôle Hospodina; hľadeli vpred s dychtivým očakávaním budúceho naplnenia. Nepočítali si tú udalosť tak, ako keď my len spomíname na historickú udalosť z dejín našej krajiny. Pripomínali si ju tak, že jej význam prenášali do súčasnosti. Sami sa stali účastníkmi jej trvajúceho významu. Takéto pripomínanie si sa nazýva pamiatka. Veľkonočná večera im pripomínala neustály záväzok voči Hospodinovi, prostredníctvom ich účasti na tomto jedle úmluvy. Mali sa stať tým, čo oslávili: vyvoleným ľudom Hospodinovým. Účasť na tomto jedle vytvárala puto medzi nimi a s Hospodinom. Slávenie veľkej noci bolo procesom, ktorý obyčajných ľudí uchvátil a transformoval.
Zamyslime sa nad jedlom, ako keby sme ho pripravovali pre rodinu alebo pre priateľov. Vzpomeňme si, čo „jedlo“ je a čo môže znamenať, a najmä čo predstavovalo pre starozákonných Židov z hľadiska vytvárania nezrušiteľných zväzkov s tými, ktorí sa jedla účastnia. Potom si predstavme toto prostredie – prostredie zvláštnych jedál – ako kontext, v ktorom Ježiš ustanovil eucharistiu. Zamyslime sa nad touto pravdou; čo asi chcel Ježiš vyjadriť o zmysle eucharistie tým, že ju ustanovil ako jedlo?
Eucharistia: oslava služby a povolanie k službe
Ďalším ohniskom tohto výkladu je zamyslenie o aspekte služby. Eucharistia je ako oslava služby, tak zároveň povolanie k službe. Je to oslava služby týmto spôsobom: Ježiš je služobník. Svoj celý život strávil ako služobník, a jeho život bol životom úplného darovania sa druhým. Ježiš je dokonalým znázornením toho, ako miluje Boh. Vzťah, ktorý ho spájal s jeho Abba, ho volal k službe ostatným. Ježiš odrážal lásku a dával jej konkrétnu podobu skrze láskyplnú službu Božiemu ľudu a našiel skutočný pokoj a šťastie práve vo vydávaní seba samého vo veľkorysej službe. Jeho skutočná sloboda a premiena boli výsledkom dávania seba v dokonalé službe, dokonca až k samotnej smrti.
Pri poslednej večeri Ježiš toto všetko spája. Celý jeho život nepretržitého darovania sa v bezpodmínečnej službe je zhrnutý v jeho dare seba samého v eucharistii a prostredníctvom slávenia eucharistie Ježiš v tomto vydávaní seba pokračuje. Prináša celý svoj život v obrade, zhušťujúcom a oslavujúcom jeho život, ktorý bol úplným darovaním seba vo vzťahu s Bohom, a takisto to, ako ho tento vzťah viedol k láskyplnej službe ostatným. Pri každom slávení eucharistie si pripomíname a oslavujeme Ježišovo služobníctvo – jeho úplné a celkové darovanie neboli obetovanie seba v láske. Ježiš bol Hospodinovým služobníkom par excellence.
Avšak eucharistia je viac než len oslava Ježišovej láskyplnej služby. Je to viac než len naše schádzanie sa, aby sme si pripomínali a ďakovali za to, že bol skutočne služobníkom. Oslavovanie a pripomínanie, hoci veľmi zbožné, nestačí. Okrem toho, že eucharistia je oslava služby, je tiež volaním k službe na adresu tých, ktorí oslavujú. Ide o ten istý rozdiel ako medzi prehliadkami v Rose Bowl a neworleanským fašiangom. Na Rose Bowl sú ľudia divákmi. Proste sledujú karnevalové vozy, ako ich míňajú, a tlieskajú ich kráse a okázalosti. Jedna moja priateľka z New Orleans bola nedávno na Rose Bowl, a keď sa vrátila, tak na otázku, ako sa jej prehliadka páčila, odpovedala: „Taká nuda, všetci sme len sedeli na laviciach a prihlížali, ako nás prehliadka míňa.“ Naopak neworleanský fašiang je niečím úplne iným. Všetci prítomní majú počas prehliadky svoju úlohu a vášnivo sa jej ujímajú. Úlohy sú rozličné, ale každý je zapojený a účastní sa. Ľudia na karnevalových vozoch sú v kostýmoch a maskách a komunikujú s ľuďmi na uliciach, ktorí prišli pozrieť. Interakcia spočíva v tom, že pouličný dav ječí a dožaduje sa korálkov a ďalších cetiek, ktoré ľudia z karnevalových vozov hádžu. Táto výmena a zúčastnenosť každého prostredníctvom jeho úlohy vyvoláva také vzrušenie, že vozy takmer zmiznú. Práve táto činná interakcia a zúčastnenosť vytvárajú prehliadku. Všetci sa tohto diania skutočne zúčastňujú. Iný spôsob, ako tomu porozumieť, je predstaviť si rozdiel medzi sledovaním športovej hry a oceňovaním kvalít tímu z kraja ihriska oproti účasti v tíme a pripojeniu sa k hre. Eucharistia nie je iba uznanie, aký je náš tím skvelý; ide o prenikanie do hry a o pripojenie sa k nej. Povedané teologicky, eucharistia nie je iba oslava Krista ako služobníka a všetkého dobrého, čo vykonal skrze svoju láskyplnú službu a bezpodmienečné darovanie seba samého. Eucharistia je tiež – a to je ešte dôležitejšie – volanie a výzva pre nás, a to ako jednotlivcov, tak spoločenstvo, aby sme boli, ako je Kristus – služobník – a spolu s ním, úplný dar – pre Boha a pre ostatných.
Prenesené z časopisu Carmel in the World, 1998, č. 3, str. 225–231.
Z angličtiny preložila Anna Šmilauerová.
