P. Patrik Burke O.Carm., Írsko
Druhý vatikánsky koncil povzbudil cirkev k novému životu v Duchu svätom, ktorý celé telo cirkvi oživuje, zjednocuje je a hybe jím. „Kristus napĺňa cirkev, ktorá je jeho telo a jeho plnosť (por. Ef 1,22–23), svojimi božskými darmi, aby tíhla a došla k celej plnosti Božej (por. Ef 3,19)“ (LG 7). Všetci pokrstení, zapojení do Krista a posilňovaní Božím slovom a sviatosťami, tvoria jedno spoločenstvo viery, nádeje a lásky.
Vo vnútri tohto spoločenstva všeobecnej cirkvi ponúka rodina Karmelu Božiemu ľudu osobitnú spiritualitu, ktorá pomáha žiť uprostred nášho moderného sekularizovaného („zvetsného“) sveta spôsobom, ktorý by vyhovoval požiadavkám, ktoré v sebe zahŕňa evanjelium. Karmelitánska tradícia slúži cirkvi charizmami, ktoré sa týkajú modlitby, spoločenstva a služby. Prostredníctvom postáv proroka Eliáša a Panny Márie bolo prorocké a mariánske dedičstvo Karmelu členom tejto duchovnej rodiny po stáročia v každom období neustále zdrojom novej inšpirácie. Ako je toto dedičstvo možné včleniť do životnej situácie nečlenov a niektorých kňazov – kresťanov laikov?
Cirkev hlása, že „z vlastného povolania laikov vyplýva (ich) úloha hľadať Božie kráľovstvo tým, že sa zaoberajú časnými vecami a upravujú ich podľa Boha“ (LG 31). Laici teda – povolaní Bohom a vedení duchom evanjelia – majú prispievať k posväcovaniu sveta tým, že zjavujú ostatným Krista cestou plnenia svojich konkrétnych „pozemských“ povinností. Vzhľadom na tento charakter svojho povolania je veriací laik samo povolaný zaoberať sa „svetskými“ záležitosťami a usmerňovať ich podľa Božieho zákona. Jednotliví laici žijú uprostred pozemských starostí a činností a v bežných podmienkach rodinného, pracovného a spoločenského života. Podľa svojich možností „majú laici, i spojenými silami, ozdravovať svetské inštitúcie (teraz sa často hovorí: „štruktúry“ dnešnej spoločnosti) a životné podmienky, … aby to všetko bolo v súlade s požiadavkami spravodlivosti a pôsobilo to, než škodilo, ctnostnému životu“ (LG 36).
Každý jednotlivý kresťan už predstavuje cirkev. Tam, kde je jediný kresťan, dosahuje týmto svojim údom živé telo cirkvi, nejde o prítomnosť izolovanej (neživé) časti. Poslaním všetkých kresťanov je: „Choďte teda, získavajte za učeníkmi všetky národy...“ (Mt 28,19), a toto poslanie sa uskutočňuje v rodine, pri práci, pri bohoslužbe. Vzťahy so susedmi, zamestnaním, nákupy, jednania na úradoch, choroba, starostlivosť o deti – to všetko potom vyžaduje sebadarovanie, tak ako sa daruje Kristus v eucharistii.
Kresťan laik prežíva svoju svetskú identitu ako člen alebo údy cirkvi. A nemôže ostať iba údom pasívnym. Pápež Ján Pavol II. pri svojej návšteve Kolumbie v júla 1986 zhrnul úlohu laikov takto:
„Vy laici, verní svojej svetskej identite, musíte zostávať vo svete ako v prostredí, ktoré je vám vlastné, a byť v ňom prítomní – aktívne a v súlade s evanjelium, dynamicky a so schopnosťou svet pretvárať – ako kvas v ceste, ako soľ dávajúca kresťanský zmysel svetu práce (V angl. originále: „light of work“, čo je azda omyl; nemáme prístup k originálnemu zneniu reči sv. Otca, ale domýšľame si opravu na „life of work“ a prekladáme voľnejšie.), ako svetlo uprostred temnoty ľahostajnosti.“
Vedená Duchom svätým podporovala autorita cirkvi už od čias apoštolov šírenie rôznych foriem rehoľného života, usilujúcich nasledovať Krista – či už v samote alebo v spoločenstve – prostredníctvom evanjelijných rád. Postupne vznikali rôzne rehoľné rodiny, v nich sú rozvíjané určité aspekty kresťanského života a dary Ducha – k dobru celej cirkvi a na pomoc ich členom na ceste ku svätosti (LG 43). Niektorí laici, priťahovaní špecifickými charizmami danej rehoľnej rodiny, sa k tejto rodine tesnejšie pripojili a niekedy sa aj sľubom zaväzovali k charakteristickému spôsobu duchovného života podľa tradície tejto rodiny, žili však pritom ďalej v bežných podmienkach vlastnej rodiny a občianskej spoločnosti.
Rozlišujúcim prvkom každej rehoľnej rodiny je jej spiritualita, prežívanie toho istého charizmatu, tej istej inšpirácie a hodnôt. Keď cirkev schvaľuje nejakú rehoľnú rodinu, povzbudzuje ju, aby šírila aj medzi laikmi tie charakteristické rysy duchovného života, ktoré sú jej vlastné. Tak aj v dnešnej dobe môžu laici nasledovať rehoľu určitého rádu alebo rehoľnej rodiny, avšak v súlade so svojím postavením laikov a s tými životnými okolnosťami, v ktorých sa nachádzajú.
Karmelitánska spiritualita spočíva v záväzku „žiť v poslušnosti voči Ježišovi Kristovi a verne mu slúžiť s čistým srdcom a s dobrým svedomím,“ ktorý je inšpirovaný slovami svätého Pavla (2 Kor 10,5 a 1 Tim 1,5) a ktorý je svätým Albertom v karmelitánskej reholi položený za základ, na ktorom vystaval celý náš životný program (por. Stanovy rádu z r. 1995, čl. 14). Karmelitáni majú hľadať tvár živého Boha (jde tu o rozmer modlitby v našom živote) skrze bratstvo (spoločenstvo) a prostredníctvom služby uprostred ľudí. Majú byť úplne oddaní láskyplnej pozornosti voči Slovu skrze ustavičnú modlitbu a bohoslužbou a chválami s horlivosťou oslavovať Pána. Rehoľa vykresľuje komunitu, ktorej členovia sú otvorení voči prebývaniu Ducha a utvářeni hodnotami Ducha.
Od svojho počiatku prijal karmelitánsky rád za vlastnú kresťanskú úctu a zbožnosť voči Panne Márii, a to ako vo vlastnom živote rádu, tak aj v jeho službe cirkvi. Bol si vedomý zvláštneho charizmu, ktorého sa mu dostalo: svojho spojenia s Máriou ako s „Matkou a Ozdobou Karmelu“. Podľa vzoru, ktorý videli v Márii, usilovali karmelitáni sprítomňovať Boha vo svete okolo seba tým, že modlitbou prehlbovali svoje zjednotenie s Bohom. Keď museli opustiť pohorie Karmel, odnesli si so sebou vtedy ducha prorokov a inšpiráciu postavou proroka Eliáša. Vďaka tomu v priebehu nasledujúcich stáročí onu „pravdu, ktorá nás oslobodzuje,“ ľahšie chápali a hlbšie prijímali, prežívali aj hlasili (Stanovy, čl. 25).
Laici sú k karmelitánskemu rádu priťahovaní jeho spiritualitou. I oni vo svojom srdci, hľadajúc Pána, rozumejú tomu, čo Karmel hovorí o modlitbe: kontemplatívny rozmer karmelitánskej modlitby znamená postoj otvorenosti voči Bohu, ktorého prítomnosť nachádzajú karmelitáni všade. Tým sa otvára vnútorná cesta, cesta vedúca skrze púšť k stretnutiu s Bohom a k tomu, že sme premožení jeho láskou. Táto láska nás oprošťuje od našich obmedzených a nedokonalých spôsobov myslenia, milovania a konania; pretransformuje ich tak, že premýšľame, milujeme a jednáme rovnakým spôsobom ako On.
Práve laikom umožňuje kontemplatívny postoj voči svetu okolo nás objaviť vo zvláštnom stupni v tom, čo je pre nás „na dennom poriadku“, Božiu prítomnosť a nachádzať Boha predovšetkým v druhoch, s ktorými sa stýkame. Tak privádza spiritualita Karmelu aj laikov k tomu, aby ocenili úctyhodné tajomstvo, ktorým sú osoby, s ktorými žijú. Na základe svojej skúsenosti života v Karmelu sa usilujú o dialóg, o zmierenie a uzdravenie vzťahov s druhými. Prostredníctvom čítania Písma (lectio divina) napĺňajú výzvu rehole rozjímať dňom i nocou o zákone Pána, a tak je Slovo stále vychováva.
Tradícia Karmelu vedie laikov k tomu, aby v srdci sveta hľadali Božiu tvár. To predpokladá otvorenosť pre ostatných, schopnosť načúvať, znalosť kultúry a spoločenského prostredia ľudí súčasnosti, voľný a obetavý prístup k nim, ochotu spolupracovať so všetkými, ktorí hľadajú Božie kráľovstvo a ktorí usilujú o dobro. Kontemplácia, spoločenstvo a služba sú teda stěžejnými hodnotami karmelitánskeho povolania laikov, uplatňovaného nimi „vo svete“ – všade tam, kde im Pán dáva žiť.
Toto poslanie karmelitánskych laikov sa uskutočňuje svedectvom ich života aj slova. Nech sú s karmelitánskym rádom spojení akoukoľvek formou, každý na svojom mieste konkrétnym spôsobom ukazuje povolanie Karmelu. A oni sami sú vo svojom základnom kresťanskom povolaní, danom krstom a biřmováním, posilňovaní karmelitánskym duchom a ideálom, podpieraní modlitbou, príkladom a pomocou zo strany bratov a sestier v Karmelu. V tejto atmosfére prijímajú – v súlade so svojimi možnosťami – ústredné myšlienky rehole. Preto považujú eucharistiu za „prameň a vrchol“ (LG 11) svojho kresťanského i karmelitánskeho života, sú si vedomí hodnoty vzájomného stretnutia v spoločenstvách a snažia sa ich zúčastňovať.
Aj keď sa snažíme formulovať povolanie karmelitánskych laikov takto prakticky, je potrebné naozaj teologického výkladu širokého spektra záväzkov, ktoré k životu laikov patrí, a náležitého hlbšieho vysvetlenia karmelitánskej spirituality laikov. V ich duchovnom živote musí ísť o „špecifický proces, prostredníctvom ktorého človek prijíma za svoj taký životný program, ktorého stredom je Kristus (ako to platí pre každého kresťana), avšak oživený ochranou Máriinou a vzormi Eliášovým, v súlade so špeciálnymi charizmami karmelitánskeho rádu.“
V situáciách bežného života, v ktorých nemôžu pôsobiť rehoľní bratia a sestry, je prínos karmelitánskych laikov pre službu cirkvi veľký. Pri tom sa v súlade s karmelitánskym charizmom a s rôznosťou osobných darov, ktorými sú obdarovaní, prejavia taktiež tvorivé schopnosti jednotlivcov. Táto skutočnosť upozorňuje na potrebu základného a podrobného programu výchovy pre všetkých záujemcov o spoločenstvo laikov v Karmelu (tretí rád) a na to, že doplňkové programy výchovy musia brať do úvahy rôznosť darov v rámci karmelskej rodiny a musí byť podľa toho aj uzpôsobené. Je rovnež nevyhnutné brať v karmelskej rodine ohľad na osobitnú úlohu ženy.
Prácu rehoľných bratov a sestier na poli novej evangelizácie by malo v širšej karmelskej rodine – zo strany laikov – sprevádzať uznanie a partnerská spolupráca. Apoštolské nasadenie sa v jednotlivej miestnej cirkvi aj karmelitánska zakladania v misijných oblastiach by mali byť spojené s úsilím posilňovať väzby vo vnútri karmelskej rodiny.
Zmeny v priebehu dejín Karmelu sú vždy nádejným uistením o Božej prítomnosti a blízkosti i o tom, čo mohol rád v službe Božiemu kráľovstvu vykonať. Budovanie karmelskej rodiny je samo o sebe záväzkom k evangelizácii. Ale to predpokladá lepšie porozumieť životným podmienkam ľudí okolo nás, čo nás samo povedie predovšetkým k intenzívnejšej túžbe lepšie sa modliť. Ako? Byť v Duchu jedno, aniž by sme pošliapali duchovnú osobitosť kohokoľvek z nás.
(Podľa prekladu Milušky Hosnedlová spracoval P. Gorazd.)
Príloha:
Stojí za to uviesť k tomuto tématu aj úryvok z dokumentu o zasvätenom živote v cirkev Vita consecrata, vydaného Jánom Pavlom II. pred niekoľkými málo rokmi, po skončení biskupského synodu, ktorý o zasvätenom živote a o všetkom, čo s ním súvisí, jednal.
„Nemálo inštitútov (zasväteného života) dnes, často v dôsledku novej situácie, dochádza k presvedčeniu, že své charisma môžu zdieľať s laikmi. Preto ich zvú k intenzívnejšej účasti na spiritualite a na poslaní daného inštitútu. Môže sa povedať, že v návaznosti na historické skúsenosti (napríklad rôznych sekulárnych alebo tretích rádov), začalo v dejinách vzťahov medzi laikmi a zasvätenými osobami nové, nádejne obdobie.
Tyto nové formy spoločenstva a spolupráce je treba z rozmanitých dôvodov podporovať. Predovšetkým z nich môže za hranice inštitútu vyžarovať tvorivá spiritualita… Ďalším pozitívnym dôsledkom môže potom byť uľahčenie intenzívnejšej súčinnosti medzi zasvätenými osobami a laikmi vzhľadom k misijnému dielu: oslovení príkladom svätosti osôb zasväteného života budú laici uvedení do bezprostrednej skúsenosti ducha evanjelijných rád a budú tak povzbudzovaní žiť duchom blahoslavenstva a svedčiť o ňom, aby bol svet pretransformovaný podľa Božieho zámeru. Spoluúčasť laikov vedie nezriedka k nečakanému a plodnému prehlbovaniu niektorých aspektov charizmu. Vyvoláva duchovnejší výklad tohto charizmu a poskytuje príležitosť stanoviť smery pre nové apoštolské úsilie. Je preto treba, aby si zasvätené osoby pri každej činnosti a pri každej službe pripomínali, že predovšetkým musia druhé skúsenou viesť a sprievádzať v duchovnom živote, a je treba, aby pod týmto zorným uhlom dbali o „vzácnu hřivnu: ducha.“ Laici majú z svojej strany ponúkať rehoľným rodinám cenný prínos svojou prepojenosťou so svetom a svojou osobitou službou.
(…) Je úplne správne, vysoko si ceniť dobrovoľníkov – laikov [t.j. tých, ktorí sa pripoja k určitej rehoľnej komunite nejakou nezáväznou formou, bez sľubov a dočasne], ktorí čerpajú z bohatstva zasväteného života; musí však byť postarané o ich formáciu, aby okrem svojej odbornej zdatnosti nachádzali pri svojich plánoch pre svoje zámery aj stále hlbšiu nadprirodzenú motiváciu a zároveň aj živý zmysel pre spoločenstvo a pre cirkev. Ďalej je treba mať na zreteli, že iniciatívy, pri ktorých laici spolupôsobia i na úrovni rozhodovania, k tomu, aby mohli byť považované za dielo určitého inštitútu, musia sledovať ciele tohto inštitútu a musí byť vykonávané zodpovedne voči nemu. Ak teda laici prevezmú vedenie týchto iniciatív, budú v ich vykonávaní zodpovední príslušnému predstavenému. Toto všetko ať jednotlivé inštitúty zaistia a usmerňujú prostredníctvom vhodných predpisov, schválených nadriadenou autoritou, v nichž sú stanovené kompetencie samotného inštitútu, komunít a pripojených osôb alebo dobrovoľníkov.“
Citovaný text (vybraný z odstavcov č. 54–56 dokumentu) pojednáva predovšetkým o nových formách spoločenstva a spolupráce medzi rehoľníkmi a laikmi. V mnohých smeroch je však podnetný aj pre náš „klasický“ tretí rád.
Vychádzam pre zaujímavosť z nemeckého prekladu dokumentu (vyd. Sekretariat der Deutschen Bischofskonferenz, Bonn), ľahko je možné siahnuť aj po „oficiálnom“ preklade do češtiny, vydanom v nakladateľstve Zvon, Praha 1996.
Zpracoval P. Gorazd, O.Carm.
