Pavol Vojtech Kohut OCD
Pred rokmi sa mi prvýkrát pošťastilo navštíviť múzeum pri Kláštore Vtelenia vonku avilských hradieb, teda kláštora, do ktorého vstúpila svätá Terézia pôvodne (pozri Ž 4,1). Okrem iného som tu narazil na kresbu Ukrižovaného Krista, ktorej autorom je svätý Ján od Kríža. Ide o nepatrné dielo, zasadené do zdobeného relikviára, ktorý sa nachádza v rozľahlej miestnosti plnej sakrálnych predmetov.
Napriek tomu bolo moje stretnutie s touto Jánovou kresbou nezabudnuteľné. Áno, musím napísať „stretnutie“, pretože od prvej chvíle, keď som ju zazrel, som zreteľne vnímal, že pohľad na ňu je živým kontaktom s Kristom v tajomstve Vykúpenia. Akoby túžil vstúpiť do života toho, kto si ju prehliada.
1. Základné údaje o kresbe
Kresba Ukrižovaný Kristus (ako sa najčastejšie označuje), je naozaj nepatrná – meria len 57 × 47 mm – a je len zľahka načrtnutá čiernym atramentom. Po stránke umeleckého vyjadrenia je však úplne výnimočná. Salvador Ros ju opisuje takto: „Jedná sa skutočne o jedinečnú a geniálnu kresbu, ktorá zobrazuje Krista, umierajúceho na kríži, v okamihu, keď odovzdáva svojho ducha. Tu má svoj pôvod zjavná patetickosť, onen zarážajúci dojem z vyklbených údu, z rúk natrhnutých ranami klinecov a váhou nehybného tela, ktoré visí vpred, akoby sa chcelo nahnúť. Hlava sklonená na hruď, čo spôsobuje, že tvár je sotva viditeľná. Bedrová rúška je silne stiahnutá a nohy sú skrútené pod váhou tela, ktoré už nemôžu udržať. A to všetko videné z boku, z nadhľadu, zo šikmej kónickej perspektívy, z bodu pohľadu, ktorý je situovaný v pravom hornom rohu. Práve to je na kresbe bezpochyby nejnápadnejšie a nejoriginálnejšie, pretože táto šikmá perspektíva, tento bod pohľadu núti autora prekročiť pravidlá estetiky a darovať z nadhľadu predostrenému obrazu nové proporcie (od chodidla až po dlaň ľavej ruky nameriame iba 20 mm, zatiaľ čo u pravej je to 60 mm), takže výsledkom je jedinečný, naozaj neobvyklý výjav.“
Veľmi zaujímavé je rovnako zistenie, k nemu došlo pri reštaurovaní diela v roku 1968: Kresba nie je realizovaná na jediného kusu papiera, ale na dvoch – na hornej, väčšej časti je nakreslený kríž a telo Ukrižovaného až po bedrovú rúšku, na dolnej potom nohy a dolná časť kríža. Osobne považujem za plauzibilné, že ide o zásah samotného svätca: z pôvodnej kresby mohol jednoducho odtrhnúť jej dolnú časť (ktorej pôvodné prevedenie ho neuspokojovalo?) a nahradiť ju inou. O tom však, samozrejme, možno len špekulovať.
Rovnako okolnosti vzniku kresby sú nejasné, takže možno povedať, že o ňom vieme viac, než vieme. K dispozícii máme niekoľko svedectiev, ale, žiaľ, veľmi vágnych. Otec Ján od sv. Jozefa, karmelitán pôvodnej observancie, dosvedčil, že svätý daroval kresbu jeho penitenciárke, sestre Anne Márii od Ježiša, ktorá mu ju načas zverila, ale následne si ju vyžiadala späť. Otec Alfons od Matky Božej, svätcový dôverník, sa vo svojom životopise Jána od Kríža pokúša rekonštruovať, ako vznikla. Z jeho líčenia je však zrejmé, že o tom nemá presné údaje. Hypotetický charakter má rovnako svedectvo ďalšieho svätcovho životopisce, otca Jeronýma od sv. Jozefa, ktorý píše: „Aby ho [= ukrižovaného Krista] takto videl, je ľahké sa domýšľať a veriť, že Boží služobník sa nachádzal v nejakom okne alebo na tribúne, ktoré v konventných kostoloch často bývajú po bokoch hlavného oltára, a tam sa predpokladá, že sa mu zjavil, obrátený priamo k ľudu. Avšak prečo takto a nie obrátený k samotnému ctihodnému otcovi? Dá sa veriť, že to bolo preto, aby sa jeho očiam znázornila z oného nadhľadu ona tak politovaniahodná a vyklbená postava, než ako by sa mu javila z priameho pohľadu.“1
Čo sa týka vzniku kresby, možno teda uviesť s istotou len toto: niekedy v rokoch 1572–1577 (t.j. v období, keď bol svätý Ján od Kríža spovedníkom mníšok vo Vtelení a býval v domčeku blízko kláštora), skôr v druhej polovici tohto obdobia, mal Ján od Kríža najčastejšie víziu ukrižovaného Krista v onej nezvyčajnej perspektíve a podobe, ako ju zaznamenal, a vzniknutú kresbu daroval sestre Anne Márii od Ježiša. Tá odovzdala svoj klenot inej mníške, Márii de Pinel, ktorá sa o ňom zmienila v kláštorných kronikách a nechala ho okolo roku 1630 zasadiť do relikviára. V roku 1969 bol tento pôvodný relikviár nahradený súčasným, ktorého autorom je madridský zlatník José Puigdollers.
Aký dojem má človek, keď sa na kresbu zahľadí? Už spomínaný otec Jeroným od sv. Jozefa zdôraznil: „Na tejto kresbe sú tri veci, hodné uváženia: tou prvou je pozícia, v ktorej je predstavený náš Kristus Pán a ktorú mal pred sebou ctihodný muž, keď ho videl; tou druhou je zručnosť náčrtku; tou treťou je potom zbožnosť, ktorú predstavuje a vyvoláva.“ A súčasný autor, Juan Bosco San Román kresbu pôsobivo interpretuje, keď píše: „Otec tu naziera Syna, ktorý je viac červ než človek, na jehož tele nie je zdravého miesta, ktorý je umučený a skrúšený pre ľudský hriech, nachýlený k svetu, za ktorý zomrel.“
Moderné slovami: na kresbe možno obdivovať a hodnotiť teologickú výpoveď, umelecké vyjadrenie a duchovné posolstvo. Skúsme ich objaviť na základe dialektickej čítania Jánových diel a tejto kresby a následne formulovať posolstvo kresby do nášho duchovného života.
2. Jánova kresba a jeho spisy
Kto pozoruje Jánovu kresbu, je zasiahnutý ako neobvyklou perspektívou, tak prostými, až drsnými ťahmi kresby, ako aj samotným výrazom, polohou zobrazeného tela. Ukrižovaný Kristus svätého Jána tak vystihuje zároveň Ježišovo utrpenie, jeho lásku, s ktorou umiera, tak i jeho vzťah k Otcovi, ktorý je prvým, kto výjav nahlíži.
Práve z týchto dôvodov je ťažké k tejto kresbe priradiť diela dvoch význačných maliarov, ktorí ňou boli inšpirovaní. Obaja umelci, nástenný maliar José María Sert (1874–1945) a surrealista Salvador Dalí (1904–1989) sa s kresbou svätca zoznámili zásluhou otca Bruna od Ježiša a Márie (Frossairta, 1892–1962). Prvý dospel k záveru, že sa na kresbu dívame nesprávne, a preto ju obrátil o deväťdesiat stupňov vľavo, takže v jeho poňatí Ježiš akoby visí v horizontálnej podobe, pribitý na pomyselnom strope, celým telom obrátený smerom nadol. Je ovšem otázkou, z akého dôvodu by svätý Ján chcel Krista zobraziť v tejto polohe, čo by nám tým chcel vyjadriť. Snáď ešte viac sa od Jánovej kresby však vzdialil Salvador Dalí. Jeho Kristus svätého Jána od Kríža z roku 1951 má so svätcovou kresbou spoločné iba meno a nezvyklú perspektívu, avšak ani ona nie je dodržaná v intenciách Jána od Kríža. Pohľad na ukrižovaného Ježiša je tu vedený z vtáčej perspektívy, čo spontánne ponúka úplne iný výklad než pri Jánovej kresbe. Zobrazený Kristus tu navyše pôsobí skôr dojmom atléta, polobožského hrdinu s nádherne tvarovaným svalstvom. Chýba skrútená poloha, pokrčené nohy, neschopné udržať ťarchu tela, krvavé zranenia… Čierne pozadie je síce nesmierne efektné, ale spolu s náznakom zeme v dolnej časti obrazu Ukrižovaného svetu skôr vzdiaľuje. Niet divu, že sa veľký znalec svätcovej nauky, Federico Ruiz, k týmto výjavom vyjadruje skepticky: „Bez ohľadu na také autority som stále presvedčený, že pozícia, ako ju zamýšľal svätý, je vertikálna, ako sa ostatne vždy málo za to.“
Pokusme sa však porozumieť Jánovej kresbe na základe jeho vlastných diel. Verím, že jeho vlastné myšlienky nám pomôžu sa k nej priblížiť lepšie než cudzí komentáre alebo naše vlastné dojmy.
Láskou zranený Pastier pod milujúcim pohľadom Otca
Zcela zásadná interpretácia sa Jánovej kresbe dostáva na základe jednej ľudovej básne o štyroch strofách, k nej mystický básnik len pridal poslednú, piatu. Tým ju však zcela pretransformuje, pretože z pôvodnej poémy o neopätovanej láske malého Pastiera (Pastorcico) k nevděčnej pastierke sa stáva christologická alegória: Ježiš, trpiaci tým, že blúdiace ľudstvo neopätuje jeho lásku, vystupuje na „strom“ kríža, na ktorom umiera „s hrudou láskou veľmi zranenou“. Ukrižovaný Kristus na Jánovej kresbe je tak Pastier, ktorého láska k hriešnikom vedie k obetovaniu vlastného života, ako čítame v poslednej, autorovej strofě básne: „A po dlhšej dobe sa vzopäť / na strom, kde roztiahol svoje krásne paže, / a mŕtvy na nich zostal visieť, / hrud má láskou veľmi zranenou.“ Prvým interpretačným kľúčom kresby je teda Kristova spásna láska k ľudstvu.
Ešte pri najmenej ďalších dvoch básňach svätca nám pomáhajú jeho kresbu správne interpretovať: sú to romance Na evanjelium In principio erat Verbum a poéma Že dobre ja poznám prameň. V tej prvej tvorí základnú perspektívu láskyplný rozhovor medzi Otcom a Synom o stvorení (pozri 3. a 4. strofa) a o vtelení (pozri 7. a 8. strofa). Obidve božské osoby, spojené vzájomnou láskou (t.j. osobou Ducha svätého) chcú stvoriť svet a priblížiť ho Bohu tým, že na seba Syn prijme ľudskú prirodzenosť. Tieto romance končia narodením Pána v Betleheme (pozri 9. strofa), nič nám však nebráni „protiahnuť“ túto líniu až k Ježišovej smrti na kríži. V takom prípade sa druhým interpretačným kľúčom Jánovej kresby stáva Otcova láska k Synovi, čo do značnej miery objasňuje nezvyčajnú perspektívu pohľadu šikmo zhora, kedy je pozorovateľ (či skôr Pozorovateľ!) Ukrižovanému nablízku a neshlíží naň „chladne zhora“ (ako v Dalího vyobrazení), ale s láskou a spoluúčasťou.
V poéme Že dobre ja poznám prameň nachádzame doplnenie tejto perspektívy lásky medzi Otcom a Synom o lásku Otca k ľudstvu skrze Syna: Prameň (= Otec) sa rozlieva v prúdoch (t.j. v Synovi a Duchu) a tvorí nimi svet, aby sa nakoniec v „živom chlebe“ (t.j. v eucharistickom Kristovi) dával všetkým, kto o to stoja. I túto perspektívu možno aplikovať na Jánovu kresbu. Sumarne sa dá povedať, že toto prosté vyobrazenie predstavuje lásku medzi Otcem a Synom (a tým pádom i Duchom svätým), ktorá sa spoločne ponúka hriešnému ľudstvu, aby sa prijatím spásnej Ježišovej smrti mohlo k tejto láske priblížiť a mať na nej podiel.
I v prozaických textoch Mystického učiteľa nájdeme toto nahlžanie výkupného diela Ježiša Krista. V Duchovnej piesni sa hovorí o kríži ako o jabloni, na ktorej „Syn Boží vykúpil, a tým i následne zasnúbil sa sebou ľudskú prirodzenosť, a tým následne i každú dušu tak, že jej k tomu dal milosť a závdavek na kríži.“ (DP 23,3) I inde predstavuje svätý Ján lásku a kríž ako neoddeliteľne spjaté (DP 36,13; ŽP 2,28). Keď k tomu pripočítame perspektívu slávnej 22. kapitoly 2. knihy Výstup na horu Karmel, v ktorej svätec predstavuje Krista ako jediné slovo Otcovo, potom môžeme konštatovať, že pohľad na Ježišov kríž je rovnaký v Jánovej poézii aj próze: Ježiš odpovedá na lásku Otca tým, že trpí a umiera, aby spasil blúdiace ľudstvo, čo vedie Otca k tomu, že sa k nemu láskyplne skláňa a jeho probodenými údy a srdcom s nežnosťou prijíma vyslobodené ľudstvo. Akoby sa nám tu priamo ponúkal návod, akým spôsobom a v akom duchu máme hľadieť na Jánovu kresbu.
Z pohľadu ukrižovanej Lásky
Perspektívu je však možné aj obrátiť a čítať Jánove spisy na základe jeho kresby. Už aj preto, že kresba vznikla skôr než úplná väčšina spisov. Pri ich čítaní je preto potrebné mať na zreteli túto Jánovu hlbokú duchovnú skúsenosť, na základe ktorej načrtol Ježišovo zmučené telo z láskyplného pohľadu Otca. Veď ide o mimoriadny prežitok, ktorý sa viaže k prvej fáze mystického života svätca.
Čítanie básní s prihliadnutím k Jánovej kresbe nám umožňuje ich čítať jednoznačne v christologickej perspektíve. Nie je možné pripustiť teóriu, že by poéma Kam si sa ukryl, Milovaný? alebo básne Za jednej noci temnej a Ó, živý plameň lásky, boli sepsané najprv ako výraz svetskej partnerskej lásky, a až následne boli autorom „spiritualizované“ v jeho komentároch.
Kresba Ukrižovaný Kristus je ale aj dôležitým interpretačným kľúčom k pochopeniu náčrtu Húry dokonalosti. Mnohdy je kvôli náuke tu znázornenej a popísanej v traktáte Výstup na horu Karmel (najmä v 1V 13) Mystický učiteľ obviňovaný z nekresťanského asketizmu, ktorý nepočíta s Ježišovou výkupnou obetou. Už pozorná čítanie programovej 13. kapitoly prvej knihy Výstupu to však vyvracia. Ján tu jasne hovorí: „Predovšetkým má mať [= duša] trvalú túžbu (un ordinario apetito) následovať Krista vo všetkých svojich veciach tým, že sa bude pripodobňovať jeho životu, o ktorom má rozjímať, aby ho mohla napodobňovať a počínala si vo všetkom, ako by si počínal on. Po druhé, aby to mohla dobre robiť, musí sa zriecť každého potešenia, ktoré sa naskytne zmyslom, nie je-li čisto k cti a sláve Božej; nech sa toho zrieka a zostane od toho vyprázdnená z lásky k Ježišovi Kristovi, ktorý nemal ani nechcel v tomto živote žiadne iné potešenie než konať vôľu svojho Otca, a to nazýval svojím jedlom a pokrmom“ (1V 13,3n). Je zrejmé, že všetko asketické úsilie sa deje s ohľadom na Krista a jeho plnenie Otcovej vôle (pozri tiež 1V 13,6). Keď vedľa týchto textov pomyselne položíme Jánovu kresbu, je nabíledni, čo ho vedie k tak radikálnym požiadavkám na tých, kto chcú dosiahnuť zjednotenie s Bohom, ktorý zostúpil na vrchol Húry dokonalosti, aby sa tam stretol s tými, kto chcú vystúpiť k nemu.
Oč složitejšie sa dá prezentovať význam kresby pre druhú časť diptychu, Temnú noc, o to je táto argumentácia užitočnejšia a potrebnejšia. Toto dielo Mystického učiteľa bolo totiž viackrát nažalované z christologického „manka“, pretože málo zmienok o Ježišovi Kristovi a veľká väčšina biblických citácií pochádza zo Starého zákona. Temná noc však tvorí diptych s Výstupom na horu Karmel, kde je z tohto pohľadu situácia veľmi odlišná, a obe dielo je potrebné čítať spoločne. Ján od Kríža bol vedený k onomu striedmemu odkazovaniu na Krista zrejme istým zámerom: umožniť čitateľovi, aby sa do atmosféry bolestnej skúsenosti pasívnej noci „pohroužil“ aj on sám. Akoby obzor zjednotenia človeka s Bohom v Kristovi pred očišťovanou dušou zcela zmizol. V skutočnosti však prechádzanie temnou nocou znamená rastúci podiel na trojjedinej láske, ktorá sa zjavuje na kríži, ako sme o tom meditovali nad Jánovou kresbou. Nadto nám autor v predslovoch predkladá perspektívu, platnú pre celý spis: duša už prešla nocou a je vo stave dokonalosti, pretože sa Kristom nechala pohnúť k tomu, aby prešla úzkou cestou do večného života (pozri N, predslov k čitateľovi). Čím ju však Kristus pohnul k tomu, aby na túto úzku cestu vstúpila? Iste láskou, ktorú mohla zahliadnuť na kríži.
Taktiež ohľadom posledných dvoch veľkých diel, Duchovné piesne a Živý plameň lásky je potrebné konštatovať, že odrážajú logiku autorovej kresby. Ján vníma hľadanie Milovaného dušou ako jej odpoveď na Jeho iniciatívu smrti na kríži: Zasnúbenie Krista s celým ľudstvom sa uskutočňuje jeho výkupnou smrťou, človek sa mu otvára prijatím krstu a duchovne, mysticky, ich môže prežívať už v priebehu pozemského života (pozri DP 23,2.6).
Taktiež trojjediná perspektíva záveru Duchovnej piesne a celého Živého plameňa lásky je však spjatá s kresbou Ukrižovaného Krista. Život v Trojici nám totiž otvára Ježiš Kristus svojou krásou (pozri DP 36) a vstupnou bránou je pritom kríž: „Ó, keby sa tak už dalo plne pochopiť, ako nemožno dospieť do huštiny bohatstva Božích, ktoré sú veľmi rozmanité, inak, než tým, že sa vstúpi do huštiny rozmanitého utrpenia a duša v tom bude mať svoju útechu a túžbu! A ako duša, ktorá doopravdy túži po božskej múdrosti, túži najprv trpieť, aby do nej vstúpila, do huštiny kríža. (…) Pretože k vstupu do týchto bohatstiev jeho múdrosti je bránou, ktorá je úzka, kríž. A tých, ktorí cez ňu túžia vstúpiť, je málo. Zato tých, ktorí túžia po rozkošiach, ku ktorým sa skrze ňu prichádza, je veľa“ (DPB 36,13). Z toho istého dôvodu potom upozorňuje v Živom plameni lásky: „Ó, duše, ktoré chcete kráčať bezpečne a s útěchou vo veciach ducha! Keby ste vedeli, ako vám prislúcha trpieť a znášať, aby ste dospeli k tejto bezpečnosti a útěche, a ako sa bez toho nemožno dospieť k tomu, po čom duša túži, ale že je to skôr couvanie späť, žiadnym spôsobom by ste si nehľadali útechu, ani od Boha ani od tvorov. Skôr by ste niesli kríž, a keby ste ho mali, chceli by ste na ňom piť len žlč a ocot! A mali by ste to za veľké šťastie, keby ste videli, ako týmto odumieraním svetu a sebe samým žijete pre Boha v rozkošiach ducha. A keby ste trpezlivo a verne znášali to málo vonkajšieho, zaslúžili by ste si, aby na vás Boh upriamil pohľad a očistil vás a vytriedil vo vnútri istými vnútornými duchovnými strastami, aby vám mohol dať vnútorné dobra“ (ŽP 2,28).
Je teda zrejmé, že neurobíme chybu, keď budeme celok Jánových diel čítať z pohľadu ukrižovanej Lásky: lásky Syna k Otcovi a k tvorstvu, lásky Otca k Synovi a k tvorom v ňom, lásky, ktorú je Duch svätý.
3. Posolstvo Jánovej kresby nám
Jánova kresba Ukrižovaný Kristus môže a má prehovoriť aj do nášho duchovného života. Rád by som tu prednastavil aspoň niekoľko základných motívov, ktorými nám môže byť prospešná.
Predovšetkým je to sám motív ukrižovaného Krista. Občas majú kresťania tendenciu zdôrazňovať z kresťanstva len utešné prvky, takže kríž ich odrádza. Páči sa im Ježiško v jasličkách, Ježiš ako kazateľ a divotvorca, Ježiš vzkriesený, ale Ježiš na kríži? A predsa, bez kríža nie je Boží Syn kompletný! I svätý Ján to pripomína, keď jednému z svojich spolubratov píše: „Nehľadaj Krista bez kríža“(K 24). Nemôžeme porozumieť Kristovi a prijať jeho spásu bez kríža (a to nielen v jeho, ale aj v našom živote). V duchu Mystického učiteľa ale môžeme tiež dodať: „Nehľadaj kríž bez Krista“, tj. kríž (v zmysle nespravodlivého utrpenia) neexistuje oddelene od Krista a jeho spásnej lásky k nám. Preto svätý Ján radí: „Cvičte sa v cnostiach umrtvovania a trpezlivosti s túžbou pripodobniť sa svojmu utrpeniu trochu tomuto nášmu veľkému Bohu, poníženému a ukrižovanému, lebo ak nie je tento život jeho napodobňovaním, nie je dobrý“ (K 25).
Ďalej je tu motív utrpenia, zloby, ale aj lásky. Ježišovo telo na Jánovej kresbe je kruto znetvorené. To síce môže sprvu desiť, ale zodpovedá to historickej realite ukrižovania, a okrem toho to umocňuje našu vďačnosť Pánovi: Prijal tento spôsob umierania a smrti z lásky k nám! Kristove rany vypovedajú nielen o veľkosti ľudského hriechu, ale – a to predovšetkým! – o veľkosti Božej a Ježišovej lásky k človeku. Svätý Ján od Kríža komentuje Ježišovu opustenost slovami: „Takto vykonal väčšie dielo než za celý svoj život na zemi i na nebi svojou mocou a skutkami, keď milosťou zmieril a zjednotil ľudstvo s Bohom. A to bolo, ako pravím, v dobe a v čase, keď bol Pán vo všetkom najviac zmařený“ (2V 7,11). A Ježiš podstupuje toto utrpenie ako z lásky k Otcovi, tak z lásky k nám.
A v neposlednom rade je tu motív lásky Otca k Synovi, ako aj jeho lásky k nám. Viackrát som uviedol, že ona zvláštna perspektíva Ukrižovaného akoby zodpovedala pohľadu Boha Otca na jeho milovaného Syna v okamihu jeho umierania. Je zrejmé, že to nie je Otec, ktorý by „krvilačne“ čakal na Synovu smrť ako na podmienku svojho odpustenia hriešnikom, nýbrž Otec, ktorý – ač ako Boh nemôže trpieť – predsa ako by umieral so svojím Synom. Akoby nám i prostredníctvom Jánovej kresby chcel Otec povedať: „Upni oči len na neho, pretože v ňom som ti povedal a zjavoval všetko, a v ňom nájdeš ešte viac, než si žiadaš a praješ. (…) Chceš-li, aby som ti odpovedal nejaké utešné slovo, pohľad na môjho Syna, mne poddaného a z lásky ku mne podrobeného iným a ztýraného, a uvidíš, koľko ti toho odpovie“ (2V 22,5n). Bohužiaľ, i veriaci kresťania sú vo svojom pohľade na kríž často pomýlení a predstavujú si Boha ako krutého Vládcu, ktorý žiada smrť svojho Syna a voči jeho utrpeniu je netečný. Je pochopiteľné, že na takého Boha sa boja v modlitbe obracať a nazývať ho Otcom. Len ťažko sa dá veriť tomu, že by nás Boh miloval a chránil, ak by svojho „milovaného“ Syna vydal cynicky na milosť utrpeniu a smrti. Jánova kresba, podoprená textami, ktorými sme sa vyššie zaoberali, môže byť účinnou protilátkou na podobné deformácie nášho pohľadu na tajomstvo vykúpenia.
Verím, že by sa našli ešte ďalšie motívy k správnemu vnímaniu a prežívaniu Ježišových Pašií, tieto však postačia, aby sme sa presvedčili o tom, že onen nepatrný obrázok, len zľahka načrtnutý Jánom od Kríža v nadväznosti na hlbokú mystickú skúsenosť, ktorá mu bola daná, bude veľmi prospešný všetkým, kto sú aspoň trochu duchovne otvorení a umelecky citliví.
Použitá a odporúčaná literatúra:
KOHUT Pavel Vojtěch, „Eucharistia: zjavenie Otcovej lásky a brána k Trojici. Mystická báseň Jana od Kříže Že dobre ja poznám prameň“, Salve 2 (2005), s. 75–99;
—, „Žiť životom Boha. Uvedenie do trojičnej spirituality podľa sv. Jana od Kříža“, Salve 3–4 (2006), s. 143–171;
—, Ján od Kříža – Jediné Slovo Otcovo“, in: K. BAUER, P. JANDEJSEK a I. NOBLE (edd.), Hľadanie Ježišovej tváre. Christologická čítanka, Praha: Jabok 2008, s. 57–63;
ROS GARCÍA Salvador, „El símbolo originario de Juan de la Cruz: su dibujo de Cristo crucificado“, Revista de Espiritualidad 217 (1995), s. 573–583;
SAN ROMÁN Juan Bosco, „El Cristo dibujado en Avila por San Juan de la Cruz“, in: Federico RUIZ (ed.), Dios habla en la noche. Vida, palabra, ambiente de San Juan de la Cruz, Madrid: Editorial de Espiritualidad 1990, s. 146–149;
(Obšírnejšiu podobu tohto článku otca Vojtecha Pavla Kohuta budete môcť nájsť na webových stránkach pražského kláštora bosých karmelitiek: bosekarmelitky.cz)
