Terézia z Los Andes
Nastával večer, slnko sa pomaly skrývalo za hory a lúčilo sa svojimi poslednými lúčmi. Všade bolo ticho a pokoj.
Mladý trubadúr kráčal po ceste do neďalekého hradu, aby pobavil tamojšiu spoločnosť a za zvuku svojej loutny recitoval starobylé romance, ktorými sa vždy zavďačí všetkým pánom, pretože ospevujú hrdinské činy rytierov tých čias. Alebo žiar lásky, ktorú plánuje jeho srdce, vytvorí nové, dosiaľ neslýchané piesne. Pod hrubým odevom tento mladý muž v skutočnosti skrýva ušľachtilú dušu. Kým jeho verše zneli hradnou sieňou, mohla som obdivovať jeho vznešené city, ale predovšetkým mi je v oslnivom svetle zjavilo jeho heslo: „Krídla!“. Áno, povedala som si, keď sa vznáša v priestore bez hraníc, má nekonečno na dosah, a preto noty jeho piesní vyjadrujú to krásne, veľké a vznešené.
Tisíce úvah sa zrodilo v mojej mysli, tisíce predstáv tryskalo z mojej fantázie. Videla som z hĺbky priepasti vzlietať orla, rozpínal svoje čierne krídla vo vzdušnom priestore. Videla som ho stúpať vyššie, až sa mi stratil z dohľadu medzi červánkami na obzore. Ešte dlho som vo výškach sledovala trasu, ktorou letel, a závidela mu jeho mocný let. Prečo, pýtala som sa, prečo nemá človek tento dar? Prečo sa plazí po zemi, zatiaľ čo vták stúpa tak blízko k nebu, až môže, ako tento orol, pozorovať vo svojom vnútri lúče slnka?
Ale keď som sa nad tým hlbšie zamyslela, povedala som si: Či nemá človek krídla tisíckrát mocnejšie?
Ach áno! Povedzte – čo zakouša pred nekonečnosťou mora, keď sa mu zdá, že pre jeho vlny neexistujú hranice?
Nerozpínajú snáď duše pred týmto vznešeným predstavením krídla rozumu a nepodnikajú let až do nekonečna, až sa stratí v nezmernej Božej veľkosti? A nevzlétajú pri pohľade na krásu tejto zeme až k Najvyššej kráse? Nestúpa dokonca vyššie, keď sa človek tam, v chráme Božom, vkleče modlí a v tajomnom rozhovore sa stretáva s Najvyšším? Ach áno! Človek, stvorený k obrazu Božiemu, obdarovaný rozumom, ktorý smeruje k tomu, čo je nehmotné, čo v sebe obsahuje všetko, čo nemožno vnímať zmyslami, a vôľou, ktorá vo svojich nekonečných túžbach spočíva len v Bohu samotnom (a nadto povznesený milosťou do nadprirodzeného rádu) má krídla nesrovnateľne mocnejšie než onen morský orol, vládca priestoru. Šťastný človek, ktorý ich dokáže roztvoriť a žiť vždy povznesený nad svojou vlastnou atmosférou! Šťastná duša, ktorá sa odtiaľ slobodná ako kráľovná díva na maličkosti života; snáď ich uvidí ľahšie zbavené rúcha zdania blaženosti, ktoré fascinuje tých, ktorí ich vidia zo svojej vlastnej úrovne!
Krídla! Ach, krásne a hlboké heslo! Dajte tvar nášmu životu, buďte naším znamením, ako ste v stredoveku boli znamením toho ušľachtilého muža. Jeho duša žila neustále na výšinách nádhery a ideálu, keď hľadala pre svoje piesne nevysloviteľnú krásu.
(preložila sestra Zdislava OCD)
