Christopher O'Donnell, O.Carm.
V apoštolskom liste pre nové milénium (Tertio millennio adveniente z r. 1994) pápež vymenoval niekoľko oblastí života cirkvi, nad ktorými by sme mali spytovať svedomie. Môžeme povedať, že každá z nich zahŕňa dôvody na pesimizmus: ekumenizmus, netolerancia a násilie, náboženská ľahostajnosť, sekularizmus a úpadok morálky, sociálna spravodlivosť, život z liturgie a z Písma svätého, charizma a úrad v živote cirkvi, dialóg so svetom a s ostatnými náboženstvami. Žiadna z nich neskrýva skvelé perspektívy, nieto sa môže vykazovať vynikajúcimi úspechmi (por. TMA, 34–36). Napriek tomu nás Svätý Otec vyzýva, aby sme boli cirkvou nádeje (odst. 46).
O nádeji slýchame zriedkakedy: vyučujeme o láske, ako lásku prijímať a preukazovať; často zdôrazňujeme vieru. Ale nádej býva často zabudnutou cnosťou, spáčom, ktorého je potrebné v našom kresťanskom vedomí prebudiť.
Mária, ikona nádeje
Mária sa narodila do kultúry nádeje, medzi tzv. chudobnými Pána (anawim), akými boli Alžbeta a Zachariáš alebo starší proroci Simeon a Anna v chráme. Zachariášovo kantikum dýcha spiritualitou nádeje (por. Lk 1,68–79). Simeon bol zbožný muž, „vyhlížajúci potešenie Izraela“ (Lk 2,25). Anna hovorila ku všetkým chudobným v chráme, „ku všetkým tým, ktorí očakávali vykúpenie Izraela“ (Lk 2,38). Sú príkladom pravých Izraelitov, ktorí dúfajú v Pána.
Chcem hovoriť o Márii ako o ikone nádeje. Ikona je posvätný obraz, prostredníctvom ktorého sa dostávame do kontaktu so svätým. Mária je zdrojom nádeje. V modlitbe z konca 11. storočia sa cirkev modlí: „Zdravas kráľovno, živote, sladkosti a nádeje naše!“ Pozrieme sa teda na Máriin život a poslanie, aby sme pochopili, v čom spočíva nádej; vzhliadneme k nej oslávenej ako k našej matke, sestre, priateľke a sprievodkyni, aby nás uvedla do hlbokej skúsenosti nádeje.
Štyri otázky ohľadom nádeje</>
Musíme si ohľadom nádeje položiť štyri otázky. Pri odpovedaní na ne budeme hľadieť na Máriu. Ide nám teraz o nádej ako teologálnu cnosť, vlitú nám pri krste spolu s láskou a vierou. Otázky môžeme zhrnúť do štyroch slov: Kto? Čo? Prečo? Ako?
1. Kto má nádej? Nádej je cnosť, ktorá patrí všetkým, ktorí ešte nedosiahli to, čo potrebujú. Nádej patrí všetkým ľuďom na zemi a v istom zmysle aj tým v očistci. Začneme úvahou nad Zvestovaním: naše rozjímanie o Márii musí začať práve tu a sem sa musí neustále vracať. Boh sľuboval svojmu ľudu vyslobodenie. Čakanie bolo dlhé, pretože ľudstvo sa učilo len pomaly, že spása prichádza len od Hospodina. Vyvolený národ sa učil cestou svojich zlyhaní, že má vkladať nádej iba v Hospodina. Hospodin sa mohol k ľudu priblížiť, až keď boli sformovaní tzv. anawim. Sv. Bernard opisuje, ako celé ľudstvo čaká na Mariino ÁNO: „Počula si, Panna, že počneš a porodíš Syna. Počula si, že sa to nestane prostredníctvom človeka, ale prostredníctvom Ducha svätého. Anjel očakáva odpoveď… I my, ó Paní, očakávame slovo slitovania… Budeme vyslobodení ihneď, ak budeš súhlasiť… Prečo sa zdráhaš? Prečo sa chveješ? Ver, prehovor a prijmi! Nech pokora získa odvahu, ostýchavosť dôveru… Otvor, blahoslavená Panna, srdce viere, ústa vyznaniu, lono Stvoriteľovi. Hľa, ten, po ktorom túžia všetky národy, klope vonku na dvere…“ (2. čítanie z Denní modlitby cirkvi 20. decembra.) Cirkev je aj dnes vo vážnej potrebe. Každý z nás je slabý a potrebuje milosť a Božiu lásku. Mária hovorí ÁNO menom cirkvi i naším menom a jej ÁNO sa stáva modelom našej nádeje.
2. V čo máme nádej? Laťka nemôže byť posadená vyššie: dúfame v to, čo je úplne mimo naše možnosti a môže nám byť dané len od Boha. Nádej sa týka dobra, ktoré postrádame a ktoré očakávame v budúcnosti, ktorého je ťažké dosiahnuť, ťažké ale možné. Dúfame v spásu, v obdržanie Božej milosti, máme nádej v odpustenie hriechov. Mária dúfa v spásu svojho ľudu, ako hovorí v Magnifikat, „ako sľúbil našim otcom“ (Lk 1,55).
3. Prečo by sme mali mať nádej? Základom našej nádeje je Božia moc a Božia láska, jeho milosrdenstvo a vernosť. Všetko toto je dôležité. Vieme, že Boh je všemohúci. Ale naša nádej nemôže byť založená iba na tom, ale na jeho vôli a jeho túžbach, ktoré sú výrazom jeho lásky, milosrdenstva a vernosti. Svoju nádej teda zakladáme nielen na tom, že nás Boh môže spasiť, ale že to aj chce urobiť; nielenže to sľúbil, ale už aj preukázal, že je svojmu zasľúbeniu verný. Chudobní Pána v Starom zákone stavali svoju nádej na konkrétnej skúsenosti. Modlitba Izraelitov je často oslavou veľkých vecí minulosti, ktorá vyústi v naliehajúcu prosbu a končí ako poďakovanie za očakávané požehnanie.
Najkrajším príkladom tejto nádeje Izraela je Mariino Magnifikat:
„… jeho milosrdenstvo od pokolenia do pokolenia
k tým, ktorí sa ho boja.
Preukázal silu svojím ramenom,
rozptýlil tých, ktorí v srdci zmýšľajú pyšne;
vladárov zvrhol z trónu a ponížených povýšil,
hladných nasýtil dobrými vecami
a bohatých poslal preč s prázdnou.
Ujal sa svojho služobníka Izraela,
pamätliv svojho milosrdenstva,
jež sľúbil našim otcom,
Abrahámovi a jeho potomkom navždy.“ (Lk 1,50–55)
Mariina nádej bola posilnená anjelom, ktorý jej povedal, že jej príbuzná pokročilého veku čaká dieťa, a pripomenul jej starozákonný text, že „u Boha nieto nič nemožné“ (Gen 18,14). Takže hlavným základom nádeje je Božia moc, Božia láska, milosrdenstvo a vernosť. Druhou stránkou dôvery v Boha je vedomie našej slabosti. Mária hovorí, že Boh „zhliadol na svoju nepatrnú služobnicu“ (Lk 1,48). Slovo „nepatrná“ (tapeinos) je v originále veľmi silné, znamená stav poníženia, pokořenosti, takmer nemilosti. Mária vie, že sama o sebe je pred Bohom ničím; nemá nič, čo by nebolo Božím darom; nemôže robiť nič, iba jeho mocou. Radostne sa z tejto slabosti. Práve preto, že je tak nepatrná, tak slabá, tak bezmocná, pretože nemá nič, môže triumfálne tvrdiť: „od tejto chvíle ma budú blahoslaviť všetky pokolenia“ (Lk 1,48).
My sme v minulosti mávali sklon oslavovať veľkosť a nádheru cirkvi. Prvý vatikánsky koncil v roku 1870 napríklad učil o cirkvi:
„a navyše, Cirkvi je sama sebe dôvodom vierohodnosti, pre svoje úžasné rozširovanie sa, pre svoju vynikajúcu svätosť a nevyčerpateľnú plodnosť vo všetkom dobrom diele, pre svoju katolícku jednotu a neprekonateľnú stabilitu…“ (Dei Filius, 4, in DS 3013).
Je pravda, že cirkev je krásna a svätá, ale to nie je všetko: cirkev je tiež slabá a hriešna, vo svojich deťoch je zdrojom škandálov. Dívame-li sa na slávu cirkvi, mali by sme byť povzbudení k obdivu a ďakovaniu. Ale nádejou cirkvi nie je jej sila, ale jej slabosť. A to isté platí v našich životoch: pravou základňou našej nádeje nie je naša krehká cnosť alebo dobré skutky: najistejším základom nádeje je naša slabosť. Krásne to vyjadruje apoštol Pavol:
„… bol mi daný do tela osten, posol satanov, ktorý ma sráža, aby som sa nepovyšoval. Kvôli tomu som trikrát volal k Pánu, aby ma toho zbavil, ale on mi povedal: Stačí, keď máš moju milosť; veď v slabosti sa prejaví moja sila.“
A potom Pavol triumfálne vyhlasuje:
„A tak sa budem radšej chlubiť slabosťami, aby na mne spočinula moc Kristova. Preto rád prijímam slabosť, urážky, útrapy, prenasledovania a úzkosti pre Krista. Veď práve keď som slabý, som silný.“ (2 Kor 12,7–10)
Tento dramatický text nám ponúka úplne nový spôsob pohľadu na seba i na cirkev. Mária nás upozornila na pravý zdroj našej nádeje: je to Božia moc – a jej postoj pokory. Už v príbehu o Gedeonovi v siedmej kapitole knihy Súdcu vidíme, že máme-li vlastné zdroje, Boh nás nechá, aby sme si veci zariadili sami. Samozrejme, že zlyháme. Iba vtedy, keď sme naozaj slabí, nemáme-li vlastné zdroje a keď svoju slabosť uznáme, iba vtedy sa môžeme celkom spoliehať na Pána.
Sme teda pozvaní pozerať sa na cirkev novým pohľadom. Namiesto toho, aby sme sa snažili zakrývať jej slabosť, mali by sme sa ňou skôr chváliť. Každé nové znamenie jej bezmocnosti, každý nový škandál, každé nové poznanie neúspechu by sa mali stať základom našej nádeje. Naša dôvera v budúcnosť cirkvi je založená na skutočnosti, že cirkev je postavená na Skale, na zasľúbení Kristovom, že on bude vždy s ňou (Mt 28,20). Práve preto, že cirkev je slabá, môžeme jasot a vzývať Božiu moc, aby ju zastínila.
A podobne aj v našich životoch: naša nádej stojí na pevnom základe, ak konečne uznáme, že sami v sebe sme bezmocní.
Prenesené z časopisu Carmel in the World.
Vybrala a z angličtiny preložila Katka Lachmanová.
