Piotr Bakalarz
Stáva sa, že sa modlíme, aniž rozumieme hlbšie významu slov, ktoré vyslovujeme. Odříkávame slová mnohých modlitieb ako školské poučky a vzdávame tak Bohu česť len ústami, a nie srdcom. Stávame sa tak iba nástrojom, ktorý hrá len vďaka hudobníkovi, ale zmlkne hneď, ako ho odloží.
Dobrá modlitba nepotrebuje mnoho slov. „Nebuďme mnohomluvní,“ hovorí Pán Ježiš, keď nám odporúča krátku, ale obsiahlu „Modlitbu Pána“. Máme dôvod očakávať, že v nej nájdeme to, čo je Bohu obzvlášť milé, čo je pre neho i pre nás významné. Pokúsme sa priblížiť k obsahu Otčenáša, aby sme sa túto každodennú modlitbu naučili modliť viac srdcom a mysľou než len ústami.
OTČE NÁŠ
Slová, ktorými Otčenáš začína, si zasluhujú našu zvláštnu pozornosť, pretože nás vedú k poznaniu Božích vlastností.
Za prvé, slovo „náš“ zreteľne podčiarkuje skutočnosť, že milosť Božia nie je pre nikoho výsadou, pretože zahŕňa všetkých ľudí. Radostnou zvesťou je pre nás tiež to, že o Bohu môžeme hovoriť ako o svojom otcovi a priateľovi, a nie ako o riaditeľovi alebo vládcu, teda o niekom, kto všetko uviedol do života a ponechal sebe samému. Ježiš predsa povedal: „Už vás nenazývam služobníkmi … ale nazval som vás priateľmi … Otec vám dá, o čo ho prosíte v mojom mene (Jan 15,15–16). Otec je predsa niekto nám veľmi blízky, komu naše problémy a túžby naozaj ležia na srdci. Má moc riadiť náš život a viesť nás ako svoje milované deti, len keď sa nestaneme predčasne „dospělými“ a premúdrenými. To preto Ježiš opakuje, aby sme boli ako deti, pretože deti túžia po poučení a nepoznajú nadutosť pýchy.
LENŽ JSI NA NEBESÍCH
Táto časť Otčenáša presne definuje miesto, kde prebýva Boh – nebo. Nie je tomu tak, ako tvrdia zastáncovia východných náboženstiev a hnutí New Age, že Boh prebýva v nás, ale skôr „uprostred nás“ (Mt 18,20). Názor na prebývanie Boha v človeku je nebiblický a v dôsledku vedie k chybnému zbožšťovaniu vlastnej osoby. Sú to nám všetkým známe ozveny raja, kde Eva rovnako vo svojej neposlušnosti zatúžila stať sa rovnou Pánu, povzniesť sa k vyššiemu stavu vedomia a spoznať dobro a zlo „tak ako Boh“ (Gen 3,5). To ale neznamená, že jeho Duch v nás nepôsobí, že nerozohreje naše srdce, neosvetľuje rozum; ale zaiste nie je našou stálou a neoddeliteľnou súčasťou, ktorú v sebe máme nájsť a „uvolniť“.
POSVĚŤ SE JMÉNO TVÉ
O tom, aký veľký význam má prejavovanie úcty Božiemu menu, nie je potrebné nikoho presviedčať. Zostáva len otázka: ako znie jeho meno a kde ho nájdeme? Mnohokrát je definované vo vzťahu k jeho osobe. Odpoveď na túto otázku nájdeme v desiatich prikázaniach (Ex 20,1–17), ktoré sú akoby večnou ústavou vyvoleného národa a v nichž je navždy vryté jeho meno. Podľa slov Desatera dve označenia, Spasiteľ a Stvoriteľ, tvoria spolu jeho sväté meno. Ako Spasiteľa ho ctíme veriac v obetu Kristovu, ako Stvoriteľa ho uctievame, keď svetíme deň Pána a veríme, že celý svet stvorila jeho dlaň.
PŘIJĎ KRÁLOVSTVÍ TVÉ
Po nanebovstúpení Pána Ježiša apoštoli netrpezlivo očakávali jeho sľúbený návrat. Nevedeli, kedy sa tak stane, ale domnievali sa, že sa tak stane čoskoro. Mistrova slová: „Áno, prídem čoskoro,“ zapísané vo Zjavení sv. Jana (Zj 22,20), ich napĺňali dôverou a láskou. „Príď, Pane Ježišu!“ tie slová najlepšie vyjadrujú nielen vlastné pocty milovaného učeníka, ale aj cítenie celej Cirkvi Božej – nevesty, stále očakávajúcej svojho milovaného (Zj 22,17). Prečo ale Pán Ježiš povedal, že príde čoskoro, keď dosiaľ neprišiel vo svojej sláve? Odpoveď je prostá. U Boha je „jeden rok ako jeden deň“ (Ez 4,6), preto pre neho obdobie dvoch tisíc rokov je ako krátka chvíľa, aj keď pre nás je to doba nesmierne dlhá. Po druhé, slová Krista o jeho rýchlom návrate mali kresťanov inšpirovať k stavu stálej pripravenosti, k „udržovaniu oleja v lampách“, ako sa o tom zmieňuje jedno podobenstvo. Pán Ježiš svojim učeníkom odporúčal, aby boli bdelí – túto výzvu zaznamenávajú všetky evanjeliá – pretože príde nečakane „ako zlodej“. Na toto upozornenie by sme nemali zabúdať, pretože je súčasťou Otčenáša, ktorý denne opakujeme.
BUĎ VŮLE TVÁ JAKO V NEBI, TAK I NA ZEMI
Tu nachádzame neobyčajne dôležitý aspekt nášho vzťahu k Bohu. Práve tieto slová vypovedajú o tom, čím sa má vyznačovať kresťan: ide o pokoru. Táto krásna cnosť ducha je kľúčom nášho vzťahu k Otcu nebeskému. Najkrajší prejav pokory vidíme v Kristovej modlitbe. „Nie moja, ale tvoja vôľa sa staň“ (Lk 22,42). Bol to príklad učeníkom. Plniť vôľu Božiu má nám byť najpřednejšie, všetko ostatné nám bude pridané.
Táto časť modlitby Otčenáša sa dotýka ešte jednej skutočnosti. Ako vieme, Boh, ktorý vládne v nebi, zvrhol padlého anjela na zem, ktorá sa stala satanovým sídlom. Preto táto časť modlitby je prosbou k Bohu o jeho milostivé panovanie na zemi v spravodlivosti a slobode, pretože Boží nepriateľ používa úplne odlišné spôsoby vlády: útlaku a násilia.
CHLÉB NÁŠ VEZDEJŠÍ DEJ NÁM DNES
Chlieb je pre všetkých symbolom života. Prosba Božieho ľudu vyjadrená v tomto fragmente má nielen charakter prosby o chlieb, ktorým sýtime svoje telo („nestarajte sa o to, čo budete jesť…“), ale skôr starosť o duchovný pokrm – Božie slovo. Ježiš pádne vyjadril, že „nie len chlebom bude človek živý, ale každým slovom, ktoré vychádza z Božích úst“ (Mt 4,4). Tým, že sa sýtime zo stola, ktorý nám pripravil Pán, posilňujeme svoj duchovný rast a prehlbujeme svoje kresťanské vedomie, tak dôležité pre každého Kristovho nasledovníka.
Ale táto časť modlitby obsahuje ešte jedno poučenie. Ide o to, že musíme Boha prosiť o dar chleba. A nie o ňu žiadať, alebo naopak pasívne očakávať tento Boží dar ako niečo, na čo máme právo. A opäť v krásnom súlade s týmito slovami hovorí Pán Ježiš: „Proste, a bude vám dané.“ Modlitba vychádzajúca z Písma svätého prináša vždy dobré ovocie.
A ODPUSŤ NÁM NAŠE VINY, JAKO I MY ODPOUŠŤÍME NAŠIM VINÍKŮM
Tieto krásne slová sa vzťahujú k vete, ktorú pronesol Pán Ježiš: „Akou mierou meriate, takou Boh namerie vám“ (Mt 6,38). Tajomstvo odpustenia našich hriechov spočíva v našom odpustení, či jak hovoríme „odpísaní“ vin tým, ktorí nám ukrivdili. Inými slovami, dlh, ktorý máme voči Bohu, nám môže byť odpustený za predpokladu, že sa nebudeme domáhať vrátenia požičanej sumy od svojich dlžníkov.
V tejto prosbe sa ukrýva tiež recept na životné šťastie. Pretože ak sme rozhorčení hnevom na niekoho, kto nám ukrivdil, ako sa môžeme cítiť šťastní? Nepocítime taký hnev aj na vlastnom zdraví? Stres, choroby krvného obehu a zlý nervový stav majú svoj počiatok v našej mysli. Boh sa nám tu predstavuje tiež ako lekár, ktorý odstraňuje príčinu našich duševných i telových problémov.
A NEUVEĎ NÁS V POKUŠENÍ, ALE ZBAV NÁS OD ZLÉHO. AMEN.
Ako často sa naše usilovanie neshoduje s Božou vôľou. Stáva sa, že zíjdeme z jeho cesty, upadáme do omylov a uchyľujeme sa od jeho neporušiteľných zákonov. Keď sa pripravujeme na druhý príchod Ježiša Krista, musíme sa teda modliť o jeho milosť, aby sme nechodili po svojich vlastných cestách a verne šli za ním vzdávajúc česť jeho menu. Tvrdohlavé setrvávanie v hriechu nás vzdaluje tomu, ktorý má moc nás spasiť.
Záverečné slová Modlitby Pána nás tiež poučujú, že kto nedbá Božej milosti, nemôže spolíhať na Božiu pomoc a môže z cesty zísť úplne. Modlime sa, aby sa tak nikomu z nás nestalo. Udržujme v sebe plameň viery a nenechajme sa odradiť pádmi, ktoré neminú nikoho z nás.
Z poľského časopisu W cieniu Karmelu (č. 2/1995 str. 12–14)
preložila Růžena Kouřimová.
Citáty z Písma sv. podľa ekumenického vydania Biblie
(Zvon, Praha 1991).
