Os освобожденie koncentračného tábora v Dachau, ktorého sa nedožila ani Hilarius, ani Titus, sa dočkali dvaja naši neskorší biskupi a kardináli – Josef Beran a Štěpán Trochta.
Okupanti – vtedy i dnes – si dávajú záležať na likvidácii elit decimovaného národa, či už ide o politikov, kňazov, novinárov alebo profesorov. Scenár býva veľmi podobný. Po zatknutí a uväznení nasleduje trest smrti, alebo preloženie do „filtračného“ tábora a zavlečenie do väzenského lágru na území agresora. Zatiaľ čo počas nemeckej okupácie sa darilo osudy zatknutých v mnohých prípadoch priebežne sledovať alebo aspoň spätne dohľadať a nemeckí nacisti v Dachau umožňovali väzňom si so svojimi blízkymi písať, o stovkách tisíc Ukrajincov zavlečených do odľahlých častí Ruskej federácie zatiaľ nie sú žiadne správy…
P. Josef Beran (1888–1969), nacistom nepohodlný rektor pražského arcibiskupského seminára, bol zatknutý gestapom 6. júna 1942 a uväznený v pankráckej väznici, kde očakával popravu. Zhruba po mesačnom väzení na neho gestapo uvalilo „ochrannú väzbu“ a bol pridelený k terézinskému „Baukomandu“. Na začiatku septembra 1942 bol prevezený do Dachau. Na pobyt na Pankráci neskôr spomínal:
V cele som bol uväznený s jedným človekom, ktorý bol nadšeným vyznávačom Masarykovým a Benešovým. Vedel, že bude popravený, čo sme ostatne očakávali všetci. Mal rodinu a deti a bol tak nesmierne smutný, že jeho tiesne padli na všetkých. Pokúsili sme sa ho potešiť a upokojiť, a Boh vie, aké to bolo ťažké. Na Boha chudák nemyslel, aspoň to nijako nenaznačil, a svoju oddanosť obom prezidentom vyjadril slovami: ,Než ma zastrelí, rovnako poviem: Nech žije Československá republika, nech žije Beneš!‘ Neviem, koľko mu to dodalo sily, ale keď pre neho druhý deň prišli, odchádzal statečne. Mne zostalo v duši plno smútenia. Asi za hodinu po jeho odchode, snáď práve v okamihu, keď ho zastrelili, prilietol na okno našej cely kos. Smutne zaspieval a odletel. Bolo mi trpko, myslím, že som plakal, a celú noc som sa za neho modlil. Sám som sa potom musel celou silou svojej vôle prinútiť k tomu, aby som zabudol na všetko, čo som zanechal vonku: na seminár, na mamu, na svoje drahé, na všetko. Mal som pocit, že keby som sa ponoril len na chvíľu do spomienok na svoje drahé, na ich bolesť a slzy, že by mi povolili nervy a že by som to potom nebol ja. Tá nečinnosť, ten mesiac vyčkávania na smrť, tá neistota, čo sa deje vonku, by ma stačili zabiť, keby ma milostivý Boh neposiloval. Boli to modlitby a vytrvalé obete mojich drahých, ktoré mi túto silu vyprosili.
Služobníku Boží Josefe, oroduj za nás!
(Josef kard. Beran /1888–1969/, spomienky na uväznenie na Pankráci v júni 1942,
spracované podľa https://kardinalberan.com/cz/zivotopis/)
